ULTRAgalaktická

Sú behy, na ktorých mi záleží, sú behy, ktoré bežím, lebo sú fajn a sú behy, ktoré bežím, lebo ich bežia aj Moji ľudia. A že ich bežia intergalakticky dobre, to je na samostatný článok. Ocitnúť sa však v skupinke regionálne nadštandardných bežcov mi ako priemernému hybridnému bežcovi občas riadne zatrasie mojim roky pestovaným egom. Ale zase zatiaľ to vždy stálo za to! Inak to nebolo ani s týmto asfaltovým krásavcom, ktorému všetci vravia MARATÓN. Prvýkrát som sa dozvedela, že ho behajú aj bežní smrteľníci a užívatelia štandardného pracovného života na jeseň v roku 2018, keď Matúš zabehol vo Frankfurte čas 2:38 + dáke drobné a vďaka mojej schopnosti šíriť dobrú náladu som sa etablovala medzi ružomberskú bežeckú elitu a na aftermarathon party, kde som oduševne všetkým vravela, že aj ja RAZ odbehnem maratón a určite to bude v Bostone. V tom čase som mala odbehnuté tieto klenoty: jeden beh na Sinú, jeden do Choča, jedno Zelené pleso, jeden 10k mikulášsky nightrun a svoj prvý StopShop po