Road to Moja prvá asfaltová 42jka akka MMM KE 2021

Sú behy, na ktorých mi záleží, sú behy, ktoré bežím, lebo sú fajn a sú behy, ktoré bežím, lebo ich bežia aj Moji ľudia. A že ich bežia intergalakticky dobre, to je na samostatný článok. Ocitnúť sa však v skupinke regionálne nadštandardných bežcov mi ako priemernému hybridnému bežcovi občas riadne zatrasie mojim roky pestovaným egom. Ale zase zatiaľ to vždy stálo za to! Inak to nebolo ani s týmto asfaltovým krásavcom, ktorému všetci vravia MARATÓN. Prvýkrát som sa dozvedela, že ho behajú aj bežní smrteľníci a užívatelia štandardného pracovného života na jeseň v roku 2018, keď Matúš zabehol vo Frankfurte čas 2:38 + dáke drobné a vďaka mojej schopnosti šíriť dobrú náladu som sa etablovala medzi ružomberskú bežeckú elitu a na aftermarathon party, kde som oduševne všetkým vravela, že aj ja RAZ odbehnem maratón a určite to bude v Bostone. V tom čase som mala odbehnuté tieto klenoty: jeden beh na Sinú, jeden do Choča, jedno Zelené pleso, jeden 10k mikulášsky nightrun a svoj prvý StopShop polmaratón, čo bol aj môj jediný súvislý beh nad 12km. Pamätám si to ako dnes. Cítila som sa bohovsky hrdinsky - lebo som ani netušila, čo ma čaká a neskutočne sebavedomo - lebo už ma 2 týždne trénoval Tomáš. Moje "bežecké tréningy" sa dovtedy odohrávali zásadne na cyklochodníku abo v Žiarskej doline - samozrejme, že tlačiac Matesa v kočíku pred sebou. A keďže som ešte nevedela, čo obnáša systematický tréning a ako sa beží o dušu spasenú, prišlo mi to ako fajn nápad. Nabudená bežeckou komunitou a maratónskou eufóriou som zmenila môjho priateľského trénera za fešáka, ktorý mi naordinoval štandardné bežecké tréningy a vyše polroka ma pravidelne preháňal po cyklo ako zdutú kozu, aby ma neskôr vyradil z evidencie pre nedisciplinovanosť. Au. To bolelo. Ale na moju obranu musím povedať, že ťažko sa trénuje systematicky, keď tvoj život je už 40 rokov jeden veľký chaos 路 Aj som sa chvíľu opúšťala, ale potom reku čo sa ja tu budem ondziť, dám tomu znova dáku úroveň! A tak som oslovila Paľa. Paľa vrelo odporúčam! Paľo, alias BBtrener.sk, to očividne so starnúcimi ženami na začiatku neúspešne rozbehnutej bežeckej kariéry vie. Vie, že sa musíš aj o deti postarať, aj navariť, aj do roboty zbehnúť, aj sa ti občas nechce. A prijíma to s takým pochopením, že až Ti je trápne sa na to opäť vyhovárať, tak radšej nešpekuluješ, ale bežíš. Navyše, pre Paľa nie je nič problém. Vravím mu: "Paľo, chcela by som odbehnúť 10tku za jednu vyučovaciu hodinu". A Paľo, že: "Koľkokrát do týždňa môžeš trénovať?" Ja, že: "3 max 4". A Paľo, že: "To by šlo." A tak som si za 3 mesiace zlepšila osobák na 10tke o skoro 3 minúty. Samozrejme, že veľkú zásluhu na tom majú aj moje dva černovské koníky, ktoré ma opäť hnali ako zdutú kozu jarným Majcichovom, ale tréningový cycklus v znení hesla "VERIŤ-BOJOVAŤ" mi sadol ako riť na šerbeľ. Škoda toho lockdownu, myslím, že by to bola moja najlepšia asfaltová sezóna zavŕšená maratónskym debutom. Ale ako sa vraví, dobrému čas neutečie a aj trpezlivosť treba trénovať. Na jeseň sa mi zapálila šľacha a k tomu som si pre istotu zaobstarala aj únavovú zlomeninu, čo bolo riadne statické psycho pre moju rozlietanú dušu a životný pace. Tak som rehabilitovala a rehabilitovala, až som zrehabilitovala, aby opäť prišla na scénu klasika, že: "Paľo, chcem odbehnúť maratón pod 4 hoďky" a Paľo, že: "OK. To by šlo". Kolotoč "VERIŤ-BOJOVAŤ", len sa toč! Ale je to tam! Tadááá, asfaltových 42,195k padlo v časovom limite a ja mám ďalší škrtanec v BucketListe. A preteky samotné? KRÁSA. Zážitok z kategórie ĽUDIA-PRÍBEHY-EMÓCIE ako vyšitý. Počasie suprové, na Košice takmer bezvetrie, partia intergalaktická, botasky vyleštené, nechty ostrihané, pazuchy zaholené, nohy ako po wellness pobyte. Akurát to kakanie (asi by sa viac hodilo sranie, ale chcem byť za dámu) ma trápilo skoro pri každom behu už dáke 2-3 týždne. Joj a aby som nezabudla, najlepší sparing na dlhé behy je čerstvá menštruácia. Taký pretek funguje vždy spoľahlivejšie, ako akákoľvek hormonálna vyvolávačka. Nebudem sa však opúšťať, ani vyhovárať, verím-bojujem. A veraže som si aj verila. Aj na 3:45 a ešte aj o kus menej. Ráno sa budím štandardne nevyspatá. Pred pretekmi zásadne raňajkujem čokoládovú kašu s banánom, javorovým sirupom a kešu orieškami. Či je to koshér netuším, ale mne to sedí. Rozklus a po ňom pre istotu šup Smecta miesto magnézia. Presúvame sa na štart a ja si pre istotu ešte raz zopakujem: Držať sa pacera na 3:45 čo najdlhšie a potom sa uvidí. Ťapnem si so Zuzkou a Martinom, výstrel, pípanie hodiniek z každej strany, zimomriavková hudba a bežíme. Očami fixujem môjho pacera. Celá šťastná sa na naňho nacapím a bežíme. 5:20/km je zase celkom fajn tempo. Pre mňa ani rýchlo, ani pomaly. Kým sa dav roztrúsil, pípol mi druhý kilák 5.13. OK, asi nadbiehame stratené zo štartu. Tretí 5.15, piaty 5:16. Super, už to ide k tej 20tke, už bude tak akurát. Spokojne si vytrasiem ruky, lognem trošku vody na občerstvovačke a bum, až po 25ty kilometer sme lietali od 5:05 po 5:29. A to mi všetci prízvukovali: "Hlavne sa drž pejsa, ani nekukaj na hodinky, len s ním bež čo najvyrovnanejšie tempo a čo najdlhšie." Zamyslím sa tuho, spomalím na 5:20, skupinka sa mierne vzdiali a zrazu sa cítim akási opustená bez tých spotených tiel okolo. Vyhodnotím teda situáciu v prospech komunity na úkor tempa a snažím sa nevšímať si žalúdok, ktorý sa mi vtiera do mysle od nejakého 12teho kilometra. V duchu ďakujem modernej medicíne za tekutú Smectu a mojej Miške, že ju to napadlo zobrať. Nasledovné 3 kilometre rozoberám v hlave samé sračky. Odskočím si na toyku teraz, alebo to zvládnem až po tú ďalšiu? Keď ale pôjdem tu, budem sa rozbiehať do kopčoka mierneho. Potiahnem to radšej do polky, pôjdem na námestí a keď sa mi už náhodou nebude dať bežať ďalej, aspoň to nebudem mať ďaleko na ubytko. Nohy ku podivu vládzu, pľúca tiež, len to brucho nešťastné... Pribiehame na námestie, ľudia kričia, povzbudzujú, hudba hrá a mne sa v hlave odohráva klasická telenovela s názvom: ZO ŽIVOTA ŽENY: Ti drbe Kata? Tu chceš ísť na záchod? Však všetkým dojde, že si asi nejdeš prepudrovať nos a pri tvojom šťastí budeš mať oficiálne fotky na stránke buď ako vbiehaš, alebo vybehiaš z toyky s toaleťákom na botaske. A to, že sú pekné ružové ti na úrovni nepridá. Nič sa nedá robiť, musíš vydržať až do Aničky. O tom, ako ma už 500m pred Aničkou oblieval pot a že som tam dobehla skôr ako môj pacer sa tu rozpisovať nebudem, základ je, že to pomohlo a ja som z tej búdky vybehla ako znovuzrodená a ani to tak dlho netrvalo. Plná sily a novonadobudnutého sebavedomia sa snažím vypočítať, ako rýchlo musím bežať, aby som do cieľa dobehla môjho pacera. Po chvíli mi to príde strašne smiešne. Ja, čo si neviem správne vypočítať ani koľko mi má teta v Jednote vydať tu idem prepočítavať s=v.t? Spomenula som si hádam na všetky funny príhody z časti Mne sa žije a reálne sa zamyslela. Musím proste len bežať a logicky asi rýchlejšie ako 5:20 tempo. A aj sa mi to zo začiatku darí, akurát ma trápi taká dilema, či môj žalúdok zvládne dáky gel abo vodu, alebo či radšej nie... A v takýchto úvahách dobieham na 32km, kde som sa si aj zajedla gélu, aj zapila vody a rozlúčila sa s tempom pod 5:20, nie kvôli žalúdku, ale aby som statočne na 37km vykulminovala moju prvú oficiálnu krízu, ktorú som potlačila v hlave pesničkou od Simi Martausovej. Nieže by sa mi tam tá pesnička hodila, ale na inú som si ani za toho otca nevedela spomenúť a s menšími prestávkami som si ten refrén točila v hlave ďalšie dva kilometre, kde ma do reality vrátil svojimi pokrikmi vtipný Martin a ja som už vtedy vedela, že tých zakliatych 2:50 konenče zlomil. K tomu sa pridal fakt, že už mi chýba len niečo vyše troch km dole kopcom, takže to dnes pod tie štyri hoďky určite dám, aj keby som to už len dokráčať mala! Hlava vyslala dôležitú mesidž: Čím rýchlejšie teraz pobežíš, tým skôr budeš v cieli! A tak som od kruháča už len bežala a dýchala a bežala a dýchala... Hudba, oheň, ľudia, mačacie hlavy, kostol, ľudské hlavy, ľudské hlasy, Martinov hlas, Martinova hlava, na tabuli cvaklo 3:50 a FINÍÍÍŠ. Stopnem hodinky, zhlboka vydýchnem, opriem sa rukami o stehná a v tom mi dievčinka obesí na krk medajlu, ktorá prisahám, vážila v tom momente viacej ako môj Mates a na mňa padla ťarcha celého sveta. Zrazu sa neviem poriadne nadýchnuť, neskutočne ma tlačí hrudný pás. Potrebujem sa zbaviť toho ťažítka na krku, odopnúť pás, rozviazať botasky a hlavne si niekde sadnúť. Asi mi je aj do revu. V krku mám hrču. Kde je ten Martin? Kde je Rado a Zuzka? Kde je asi moja Miška? Čo toto je, do orieška prasknutého??? Však som ani tak tuho nebežala...Ani som sa tak veľmi nezadýchala... Veď som celkom aj vládala... Aj s časom som spokojná, a ani som sa nepototo... Beriem vodu, pomaly kráčam, snažím sa rovnomerne dýchať. Kľud Kata, nádych, výdych, ty si to dala! Konečne zbadám Rada, Zuzku a Martina. Úľava. Zuzka síce bez osobáku, ale vyzerala šťastná. A Martin 2:47! Čistý mimozemšťan! Mega šťastná som, ešte nech Miška dobehne v poriadku a dobre bude. Aj sa tešiť budem, aj vtipná zas budem, len potrebujem kus chladenej coly a konečne si sadnúť v kľude na záchod. Špekulovať o tom, či by som to zabehla lepšie, kebyže žalúdok spolupracuje, je úplne zbytočné. Možno áno a možno nie. Stať sa mohlo kadečo. Možno by som to dobehla v čase ultragalaktického charakteru a možno by som to nedobehla vôbec. 42km je dlho, posledných 5km ešte dlhšie a tie záverečné dva úplne najsamdlhšie  Takže okrem slušného času, mega zážitku a ťažkej medajly si odnášam aj životné múdro a moral preteku: "Čím skôr sa zbavíš všetkých sračiek, tým ľahšie ti bude na duši a silný refrén aj existenčné krízy prehluší :D"