Moje ego, tvoje ego akka MF100 DNF
Aj táto feši fotka od Lukáša Budinského je len slabá náplasť na moju ubolenú dušu🤷♀️
Ale pekne po poriadku:
Fakt som sa na Fatru tešila. Trošku som mala bobky z tej druhej polovice, ktorú by som bežala v noci, lebo ja sa bojím, aj keď lampy na sídlisku nesvietia, ale nakoniec sa Martin obetoval a rozhodol sa odťapkať to so mnou. Že si ale dva dni po stovečke vo Fatre strihne prebeh z Najnižšieho k najvyššiemu sa vykryštalizovalo až neskôr.
Booknem hotel priamo na štarte, nech to má úroveň, dohodneme si odvoz s Vĺčatkami a už len čakať na deň Ď, ktorý je u mňa symbolicky spätý so slávnostným ukončením školského roka. Najsamlepšia psychohygiena ever!
Do Terchovej prichádzame v piatok, na registrácii sa vytŕčam pred kamerou, cerím zuby na všetkých, stískam a bozkávam moje ultra srdcovečky, srandičkujem a vtipkujem. Táto časť ma baví. Táto časť mi ide 👌
Večer preberieme s Martinom taktiku pri chladenej Corone. Do Lipovca každý svojim tempom, tam ma Martin počká, Vľčatká prídu dodávkou, doplníme, čo treba a šup ho do cieľa, kde nás budú opäť čakať a odvezú domov. Ideálne naplánované, krásny pretek, za 24hodín nemáme čo robiť.
Trt makový!
Prvú ťažkú krízu som si odbila hneď ráno, keď som sa nevedela zobudiť. Samozrejme, že som potom nestíhala, čo vo mne vyvolalo ľahší stres a do batohu som veci nahádzala bez ladu a skladu, čo neskôr spôsobilo, že som nevedela nič nájsť a zbytočne trpela nenaplnenými potrebami môjho pažravého organizmu.
Fučím hore na Sokolie tradične vo vláčiku, takže je to o čosi pomalšie, ako by som chcela. Chvalabohu, prebehne mi hlavou, ostáva mi ďalších krásnych 100km na naplnenie mojich ultra ambícií. Hore na kopci stretavávam Peťku Straškovú. Inak k nej ma viaže mega silný príbeh takéhoto znenia: Keďže som sa musela zmieriť s tým, že najrýchlejšia behačka už zo mňa nebude, zamerala som sa na kategóriu najsamkrajšia behačka. Áno, je mi jasné, že tento titul je veľmi subjektívna záležitosť, ale ako druhej vicemiss pioniersky tábor Bardejov z roku 1988 mi to dávalo v ultra rebríčku oveľa väčšie šance, ako nejaké pódiové umiestnenie podmienené výkonom es sa rovná vé krát té. Štatút najsamkrajšia behačka mi úplne bez zaváhania a úplne objektívne potvrdil aj môj frajer, takže do každého behu som vybiehala s mottom: “ Nevadí, že nie si najrýchlejšia, hlavne, že si najkrajšia!”
Takto síce povrchne, ale úplne sebavedomo mi to fungovalo už do osudných pretekov Od Tatier k Dunaju. Pre lepšiu ilustráciu ponúkam 100% identickú rekonštrukciu situácie S.
“Kukaj, Majo Priadka!”
“Ti drbe? Čo by robil Majo Priadka na takýchto pretekoch?”
“Veď kukaj tam, vedľa tej krásnej blondcky.”
“Akej krásnej blondcky? Akože krajšej ako ja?”
“Asi kus aj hej.”
Auč. Emoušnal demidž od najbližších. To som teda nečakala! Akože krajšej ako ja? Mám dlhé vlasy? Mám! Mám Mary Kay rúž? Mám! Ja som najsamkrajšia!
“Joj, veď kašli na to! Tam je Majo Priadka!”
A takúto feši fotku s Majom v cestných botaskách mi spravila Peťka, v mojich kruhoch úplne prvá žena, ktorá získala titul krajšia ako ja. A toto bol ten moment, od ktorého pozerám štartovku mojich ultra pretekov a čekujem, či je tam aj Peťka, či mám vôbec šancu, aby som bola aspoň v mojej mikro bubline najkrajšia 🤣🤣🤣
A prečo to tu vlastne píšem? Lebo mi na MF mega nešlo a trápila som sa ako nikdy a zvyšok rozluskneme v Lipovci 😉
Fyzicky nemôžem povedať, že by ma niečo trápilo, samozrejme, okrem môjho čerstvo zavŕšeného ovulačného procesu, ale mentálne a rýchlostne to bola hotová tragédia. Proste som maximálne prefúkala moje emócie. Neviem, či mi niekedy takto veľmi nešlo. Na Medziholie som určite dobiehala medzi poslednými, lebo už aj chleby stihli obschnúť a na Chatu pod Chlebom som prišla skoro o 3 hodiny neskôr, ako som plánovala. Ešte, že ma tam čakala malá Zuzka. Toľko šťastia a spokojnosti zhmotneného v jednej malej osôbke, ešte menšom tehu brušku a spokojnom psovi mi dodali toľko energie, že mi to vydržalo až po Velký Kriváň.
A určite by mi to držalo aj dlhšie, keby nezačalo fúkať a pršať a blýskať sa. Trošku som zneistela, ale združila som sa s dvomi veľmi sympatickými chalanmi, s ktorými sme sa plus mínus dobiehali a strácali už od Štefanovej. Chvíľu sme váhali, či ideme abo nejdeme ďalej. Nejdeme ďalej? Či ideme ďalej? Volám môjmu frajerovi a tu ponúkam opäť autentickú rekonštrukciu:
“Martin čau, počuj, som za Veľkým Kriváňom a tu to hrmí a blýska sa, ide búrka. Mám ísť ďalej?”
“Aká búrka, Katka? Ja som za Magurou. Tu je to ok.”
“ Tak mám ísť ďalej, či sa vrátiť na chatu pod Chlebom?”
“ Ja neviem, Katka, ty sa rozhodni sama.”
Zlatý to chlap 😍 Kebyže v tom mám jasno, tak mu asi nevolám, nie? No nič, kukla som na sever, mordor. Kukla počasie. Appka píše, že o 18 minút je búrka preč. To zvládnem a sila kolektívu ma určite potiahne, hádam. Zazipsujem moju luxusnú a ťažko odmakanú nepremokavú Dynafitku. Aspoň zistím, či recenzie neklamú. Bežíme teda všetci traja a blýska sa a hrmí a z Malého Kriváňa tečú riadne potoky vody. Pod kopcom zastaneme a rozmýšľame, či to riskneme aj cez vrchol. Chalani vyťahujú bundy, ja mobil. Mokré prsty, mokrý displej, šúcham a šúcham a nič. Ani ťuk 🤷♀️ Ozvala sa vo mne dáma a kultivovane si mrmlem popod nos:
“Môžem ja osrať takéto poj*b*né sračky ajfoňácke, keď kus zaprší a displejom nepohneš! No nič, musí nastúpiť intuícia. Tak čo, chlapi, ideme, či nejdeme?”
“Asi nejdeme, alebo poďme, alebo radšej nepoďme, alebo poďme…”
Hlas z chodníka:
“ Čo tu obstávate? Búrka už nebude, už je chladno, už len pršať bude!”
A tak sa konečne pohneme ďalej. Aj dážď je už znesiteľnejší a ja sa dozvedám o rýchlosti blesku a že treba stáť na jednej nohe a najlepšie skákať, bo napätie je rôzne a kadejaké iné fyzikálne lahôdky, čo si medzi sebou chlapi cestou zdieľajú. Ja nezdieľam nič. Táto téma mi je úplne vzdialená. V hlave mi stále vŕta, prečo tie šúchacie telefóny nefungujú v daždi, veď keby nastal nejaký seriózny case of emergency, tak sa nikam nedošúcham! Treba drsné sklá na tie mobile! Ešteže sa nič nestalo a my už máme to najhoršie za sebou 👌
Trt makový!
Boli ste už niekedy na Suchom v Malej Fatre? Tak ten je teda iný Mother Fucker kopec! Nieže má x vrcholov, ktoré vlastne ani nie sú vrcholy, ale ešte sa tam musí aj kus liezť, aj sa to šmýka v daždi, aj je to úzke a dodnes som sa nerozhodla, či je protivnejší výlez, alebo zlez! Zvlášť, keď sa ním pred vami prehnalo 250 bežcov a jedna búrka so silným dažďom, nejde vám, máte už vybúchané nohy a ešte nebudete ani najkrajšia, lebo beží aj Peťka Strašková. Takto zamyslená som si ani nevšimla, že som stratila chalanov, ktorí mi džentlmensky ponúkli, aby som šla prvá.
Konečne dobieham na občerstvovačku na Magure, kde nemám chuť na nič, len už byť dole v Lipovci. Vynukujú mi kadečo, ja však zdvorilo odmietam a opúšťam ich sklamané tváre. Do Lipovca vediem celý čas vnútorný monológ, či idem ďalej, abo nejdem. Asi 1000krát sa mi v hlave vystriedala emócia úspešneho dobehu s emóciou DNF, ktoré som si v hlave pomenovala ako Dnes Nejde Fest. Nakoniec uzavriem sama so sebou kompromis. V Lipovci sa zacukrím, prezlečiem do suchého, chvíľku oddýchnem a potom sa rozhodnem. Čakajú ma tam chalani, povzbudia ma, namotivujú…
Medzitým v mojej hlave: Keď to teraz nedokončím, bude ma to štvať a o rok sa tu aj tak budem zase zasierať! To dám, keď uvidím svojho zaťa, určite ma to nakopne, predsa mu nedoprajem ten pohľad na rezignujúcu svokru vzdávajúcu sa v polke pretekov len preto, lebo sa jej nepáči výsledný čas a ešte nie je dnes ani najkrajšia! Môžem to ja osrať, sa tu drbem v daždi a búrke, akoby som si v mojom veku potrebovala niečo dokazovať! Nič nemusím, normálne som silná, emancipovaná žena, čo zvládne jedno trápne DNF. V pohode sa vyspíme aspoň všetci. Aj tak nám treba sily šetriť, veď o 2 dni beží Martin na Gerlach. To ako chcem vyjsť Gerlach, keď sa tu rozbijem na totálku? Normálne pošlem ego do péčka a reálne si priznám, že skončiť bude rozumnejšie… ale zase, prečo skončiť? Veď ma nič nebolí, akurát mi nejde a bude mi to trvať o cca 3 hoďky dlhšie, ako som chcela, stále však v limite… Som ja normálna??? 27 hodín?? Načo? Kvôli čomu? Nie, normálne sa najem, prezlečiem, oddýchnem si, už to aj tak nevyhrám, a ako na backyarde, skončiť to môžem hocikde a hocikedy, hlavne nie pri supporte…”
Long story short:
Lipovec
“Martin, zacukrím sa, najem sa, prezlečiem a potom sa dohodneme, čo ďalej. Choď mi zobrať tie cestoviny, prosím.”
“Ok. Tam vzadu je Matúš s dodávkou.”
Sadla som si do dodávky, vyzula mokré botasky a ponožky a moja hlava to vzdala. Úplne. Nenašla som jednu jedinú myšlienku, záchytný bod, ktorý by ma bol donútil vyliezť z tej dodávky a bežať ďalej. Sama pred sebou som si vyargumentovala, ako som s DNF ok, aké je to múdre a správne rozhodnutie. Ako si treba určiť priority a vedieť si povedať aj dosť, keď treba. Martin to nechal úplne na mňa a Matúš sa asi aj potešil, že sa vyspí a nemusí sa ráno trepať po nás niekde do Fačkovského, aj keď si myslím, že mu to bolo v podstate jedno.
Potom to šlo všetko strašne rýchlo. Domov sme prišli okolo polnoci, kým sme sa dali dokopy, bolo pomaly ráno, niečo sme pospali, v pondelok do práce a večer opäť rýchlo baliť na Martinovu akciu z najnižšieho na najvyšši, čo bol jeden mega silný zážitok. Čas prežívať nejako MF DNF nebolo kedy. Keď sme sa však vrátili z Gerlachu a ja som vstrebala najsilnejšie emócie z Martinovho úspechu, moje MF DNF začalo prichádzať tak nebadane. A aj by som ho možno vytesnala z pamäte ako niečo, čo sa vôbec nestalo, keby sa ľudia nezačali vypytovať na report z MF.
Tento report píšem už asi mesiac. Vystriedali sa všelijaké po DNF emócie. Prvá bola hrdosť, že ma neprevalcovalo ego a rozhodla som sa správne. Táto časť bola fajn. Ale čím som nad tým viacej rozmýšľala, tým viac sa tá emócia menila, až som sa dostala do bodu “Whenever there is agitation, there is selfishness”.
Myslím, že som chvíľu bola nahnevaná aj na Martina, že ma vôbec neprehováral, aby som pokračovala. Akurát ma oboznámil s krutou realitou, že rýchlejšie mi to už nepôjde a určite druhú polku nedám za menej, ako prvú a že vo Vrútkach za benzínkou je to niečo ako Mária Széchy a že si to mám sama premyslieť. Párkrát sa ma síce opýtal, či určite končím, ale zase prehováraním, alebo motivovaním by som to nenazvala.
Presne mi to pripomenulo situáciu z prvej Lanovky, keď sa rohodoval, či to zabalí o štvrtej poobede, alebo ide ďalej a mne bolo vtedy tak zle, že som ho vlastne nepriamo a úplne sebecky namotivovala, aby to skončil a ešte mal z toho aj celkom fajn pocit. To, že ho to mega mrzelo potom celý ďalší rok, som akosi vytesnala zo spomienok.
Každopádne, nech už tie emócie, postoje a úmysly boli akékoľvek, vzdala som to ja sama. Vzdala to moja hlava. Bolo to moje rozhodnutie, moja pohodlnosť, moje ranené ego, moje nesplnené limity. Čo už, pravda bolí. 🤷♀️
Ľudia žijú rôzne životy, zažívajú rôzne príbehy, emócie. Ja som so svojim spokojná. Nie vždy, ale paušálne stále. To, že ma MF DNF bude škrieť ešte asi rok, kým to neskúsim zas, je už môj personal bordel.
A ako sa bežia ultra preteky mi ukázala dievčina, ktorá prišla na tohtoročnej NTSke do cieľa so zadným vojom, úplne posledná, ale taká spokojná a s takým veľkým a úprimným šťastím, aké si sama celý pretek vyrobila a ja jej týmto neskutočne ďakujem, že mi pripomenula, že dobehnúť posledný je stále lepšie, ako nedobehnúť vôbec. Veď všetci dobre vieme, že tí poslední sú vždy najvzácnejší. Nevieme sa ich jednoducho dočkať 🥰
Ďakujem za túto skúsenosť ❤️
9Takto to nejako bolo. Takto som to nejako prežívala. Takže o rok na MF100, priatelia, úplne až do limitu. Alebo možno aj za. Lebo limit, nie je vždy limit 😉
Komentáre
Zverejnenie komentára