Z najnižšieho k Najvyššiemu

 VAROVANIE: Ako je už tradične zvykom, aj tento článok obsahuje citovo plochý a emočne labilný obsah, ktorý nijakým spôsobom neslúži na vyjadrenie degradácie alebo opovrhnutia, ale na lepšie dokreslenie atmosféry už aj tak plytkého obsahu.

Osoby a obsadenie:

Janko a Tomi akka Liptáci: dvaja mega vyrysovaní chalani, ktorí nielen vizuálne, ale aj obsahovo vytŕčajú z davu a vyzerajú rovnako dobre v tričkách Xtech, ako aj bez nich. Proste taká klasická slovenská kalokagatia v priamom prenose

Martin: chlap-hrdina-dub-stroj, ktorý sa tvári skromne, žije skrome, behá mega bomby a má brutálne dobrý vkus na ženy

Ja: ukecaná, citovo plochá a emočne labilná éterická bytosť, nežná víla, večná čakateľka na ultra stehná

Rado: ten, čo podhadzuje projekty všetkého druhu, od stavebných až po uletené bežecké

Malá Zuzka: tá, čo ju voláme malá, lebo sú v partii dve a preto úplne ignorujeme fakt, že aj veľká Zuzka je vlastne tiež malá

Matúš: ten, čo ma volá svokra 

Fakty, ktoré neoklameš:

Na území obce Klin nad Bodrogom sa nachádza najnižšie položené miesto na Slovensku s nadmorskou výškou len 94,3 metrov nad morom.

Najvyšším bodom Slovenska je Gerlachovský štít s nadmorskou výškou 2654,4 metrov nad morom.

Tokaj - víno, ktoré očarilo aj svetových velikánov ako Peter I., Mária Terézia, či Beethoven

Realita, ktorú nevymyslíš

Za všetkým "zlým" hľadaj nejakú trápnu a bezvýznamnú poznámku o nejakom behu alebo projekte, ktorú úplne bez rozmyslu niekoho z našej turbo mega nadupanej partie s pracovným názvom “SNP mimo facebook” vypustí len tak, bez rozmyslu z úst a niekto iný z našej turbo mega nadupanej partie s pracovným názvom “SNP mimo facebook” si ju osvojí a nedá pokoj, kým sa nezrealizuje. 

Začalo sa to samotnou SNPčkou, kde sme sa všetci len tak ostýchavo, ale zato krásne romanticky spoznávali v plnej našej prirodzenej kráse a pokračovalo to kadejakými 24rkami a 100vkami a backyardami a inými hecovačkami, z ktorých vzišla aj táto naša posledná akcia, ktorú som si súkromne pomenovala "Z najnižšieho k Najvyššiemu."

Plán znel jednoducho. Martin pobeží z najnižšieho bodu na Slovensku na najvyšší. Keď sme to hodili do mapy, vzišlo z toho "trápnych" 200 niečo kilometrov s ani nie päťtisícovým prevýšením. Veď to Malofatranská 100vka má viac výškových! To buchneme hocikedy cez víkend. Veď na to sa ani nejako extra pripravovať netreba...

 Asi sme to očividne našim ležérnym a neskromným prístupom zahriakli, lebo nakoniec tento projekt skoro rok driemal v plánovacom kalendári, občas zarezonoval v nejakej debate a dokonca sa raz tesne pred štartom zrušil. Určite však Martina tlačil niekde v päte, keď len tak, z brucha, z ničoho nič padla pri obede otázka:

 "Čo máme 4.-5.7.2023? 

JA: "Štvrtého som v práci a piateho je sviatok."  

ON: "Vieš si vybaviť voľno?"

JA: "Opýtam sa. Prečo?" V hlave mi zatiaľ behajú myšlienky od krásneho wellness pobytu, po nejaký koncert, operu, divadlo....

ON: "Napíšem do skupiny, že by sme dali z najnižšieho na najvyšší."

Hlas v mojej hlave: TUDUDUDÚÚÚ...

JA: "Ale ja mám cez víkend Malofatranskú stovku."

ON: "A?"

JA: "A nebude to veľa po sebe? Veď to bežíš so mnou."

ON: "Neboj, to bude v pohode."

JA: "Ako myslíš. A veď vlastne, pravdu máš, to keď pôjdeš so mnou, to sa ani nezadýchaš."

ON: .........(áno, správne ste to pochopili. Ticho. Žiadne, že, bude to náročné aj pre mňa, je to predsa len 100km a 6000 výškových, bla bla bla....  Moje citovo plochá ego zažilo krátku, ale intenzívnu emoušnal demidž. AU! A to bol presne ten moment, keď som ho z kategórie bežec malofatranskej 100vky degradovala na pozíciu moja osobná nočná rušička zvery).

Ale späť k plánovaniu. Nájsť nejaký schodný termín v kalendári pre všetkých zúčastnených je niekedy horšie, ako zorganizovať summit G7.  Toto však ku podivu klaplo na prvú. Dátum, horskí zvodcovia, dovolenka v práci... 

Radosť žiť! 

Gúglim Klin nad Bodrogom. Ako prvé mi vyhodí Tokaj. Mňam. Milujem víno. Najmä kvalitné, červené suché, samozrejme strihnuté dobre chladenou colou a ľadom. Nepohrdnem však ani bielou Lipovinou. Tú už zvládnem aj bez coly, ale ľadom nepohrdnem ani tu. Proste som someliérka od ploty a nehanbím sa za to! Začínam sa tešíť! 

It´s getting real!

Deň O akka Odchod

Odchod nám trošku skomplikovala Malofatranská, ktorú som mimochodom nedokončila, čomu sa určite povenujem v samostatnom citovom výleve a výnimočne nebude plochý. Po Lipovec som sa totiž rozbila tak, ako ešte nikdy nie a ťažko sa mi vysporiadávalo s realitou bežných dní. Všetko mi trvalo 2x tak dlho, laktát sa mi nestihol nevstrebať ani na tretí deň. Priplietol sa k tomu aj spln a tak som si k tejto fyzickej ťažobe pribalila aj obrovský spánkový deficit spôsobený úmorným zavíjaním na Mesiac. Martin na tom nebol oveľa lepšie. Tiež si statočne vybúchal nohy a pracoval tak tuho, že skoro úplne zabudol spať a jesť. Proste kompenzácia a príprava hodná šampiónov.

Čo nás však úplne vyladilo z prípravného rytmu bol fakt, že Liptáci nikdy nemeškajú a dokonca majú aj takú otravnú vlastnosť, že prídu úplne bez chochmesu a nejakej meškacej spoločenskej etikety skôr, ako sa dohodlo. Naša snaha dodržať časový harmonogram spôsobila, že sme si polovicu vecí pozabúdali a ako bonus, moja mama, ktorá sa mi s láskou starala o deti v čase mojej neprítomnosti, musela zvládnuť stret s krutou realitou, keď do môjho dôkladne neuprataného bytu vkročili cudzí, na prvý pohľad maximálne poriadkumilovní a zorganizovaní muži. Každopádne som dosiahla svoje historicky najsamlepšie meškanie a zmestila som sa do necelých 10 minút. Tadááá.

Sedíme v navare, mierime si to na východ a mne je celou cestou v tom aute tak plano, ako keď nás Rado prehadzoval v karavane cez Dobšinský kopec mysliac si, že v ňom koluje Schumacherova krv. Koniec sveta ten Klin nad Bodrogom. Sa ani nečudujem, že je tam tak málo tých výškových metrov. Ostatné to určite vzdali cestou tam!

Na vyváženie mojej neusporiadanej domácnosti a nestabilného žalúdka sa nám ponúkol nevídaný prejav ľudskej dobroty a nefalšovanej snahy pomôcť. Pán starosta v Kline sa nás ujal ako vlastných a ubytoval nás na obecom úrade, lebo inak by nás do rána zožrali komáre do tla aj s navarou, rezervnou pneumatikou a celou digitálnou technikou. Konečne moju nutkavú potrebu vracať vystriedal príjemný pocit nádeje v krajšie zajtrajšky. A keď som tieto všetky emócie preložila chladeným pivom a domácou višňovicou, ktorú nám podaroval miestny šľachetný obyvateľ, tzv Klinovčan, život nabral hneď iné grády a spriatelila som sa s každým komárom, ktorý na mne pristal.

Deň D akka Martin, vyhraj!

Vstávať ráno o štvrtej po tak kvalitnej večery nebolo nič príjemné, ale kupodivu, odštartovali sme takmer na čas. 5 minút hore-dole. To sa vstrebe. To ako keby ani nebolo. 

Odštartované! Martin beží, už si lúpe prvé asfaltové kilometre a ja sa prvýkrát v živote dostávam na tokajské vinice a je mi to trt platné. Žiadna prechádzka malebnými vinicami, žiadna degustácia vín v rozsiahlych tufových pivničkách s nenapodobiteľnou atmosférou. Žiadne vstrebávanie tohto tekutého elixíru večnej mladosti ako písali na webstránke. Do auta, z auta, z auta do kufra, z kufra do auta, z auta do kufra a tak stále dookola, až sme prišli do Košíc, kde si chlapci zbierali nových followerov a ja som si to symbolicky a pyšne odbehla s Martinom cez celé námestie, nach ľudia vidia, že na to mám!

Vbehli sme aj do Dómu, treba tomuto behu predsa zdvihnúť úroveň! Martin sa pomodlil, ja som sa aspoň vydýchala a hybaj ho ďalej. Na konci pešej zóny sa lúčime. Martin beží a my zase do auta, z auta, z auta do kufra, z kufra do auta, z auta do kufra... 

Osmelil sa aj Janko a doprial si s Martinom úctihodných 27 kilometrov východniarskou divočinou okolo nádrže Ružín a zakončil to epickým prebehom cez tunel v Margecanoch. 

My sme sa zatiaľ s Tomášom hrali na dospelých a napĺňali naše potreby papkania, spinkania a kakania. Nakúpili sme, zvrtli kávu na benzínke, zaparkovali pri vode a čakali a čakali a čakali. Tomáš stihol potešiť okolie svojim vymakaným telom a ako Mitch Bjukenen si to nasmeroval rovno do Hornádu, ktorý vyzeral skôr ako jazero, nie ako tečúca rieka. Ja som toľko odvahy nenabrala a opláchla si len zľahka nohy. Nejako týmto našim vodným tokom od istého veku nedôverujem. 

Ale aby som nevyzerala ako švábka, rozbehla som sa chlapcom oproti a príjemne sa schladila v Margecanskom tunely. Očakávala som, že to bude také strašidelno-mystické, ako zo série 30 prípadov majora Zemana, ale bola tam fotobunka na svetlo, tak som si tento zážitok prehodila z kategórie záhadné do kategórie zaujímavé. Každopádne tam bolo príjemne chladno, čo ocenili aj chalani a podčiarkli to aj rýchlym kúpeľom v spomínanej rieke H. 

Presúvame sa opäť z kufra do auta, opúšťame Margecany a tešíme sa do Lidla v Krompachoch, lebo náš hlad už nebol len prezlečený smäd. Tu sa ku nám pripája aj Matúš a na benzínovej pumpe vzbudzujeme pozornosť miestneho detského etnika, ktoré sa nevie vynadívať na to kvantum jedla, čo nám trčí z kufra a takmer nahého Martina, ktorého chalani sprchujú. Musím povedať, že chvíľu boli tie deti riadne otravné. Hlavne jedno chlapča. A tu som sa úplne xenofobicky prichytila, ako po očku pozerám po všetkých našich veciach a kontrolujem mobily, peňaženky.. Strašné tieto predsudky. A pritom to chlapča chcelo len kus coly, keks, dáke jedlo... Zháčim sa a  poprosím ho, aby počkal, že keď odíde Martin, niečo mu dám. Trpezlivosť asi nebola jeho silná stránka, lebo po chvíli odišiel. Chvíľu mi z toho bolo aj smutno, ale našťastie som zase musela z kufra do auta, z auta do kufra.

Matúš bežal s Martinom až do tmy a ako to neskôr Martin zhodnotil, prišiel v ten najsprávnejší čas, aby mu vyladil bežecký krok a znova ho dostal do toho správneho tempa. Rado prišiel na motorke a bola to sranda, lebo keď mal prilbu, nepočul, čo rozprávame a ja som trepala samé kraviny a on sa len spokojne usmieval. 

Martin sa už neusmieval. Vyzeral, že toho má dosť a že už ho to vôbec nebaví a že by sa na to aj vykašľal. Ako najsamlepší support na svete sme ho teda nechali vytrápiť sa celou Spišskou Novou Vsou samého a keď mu priemerka na livetracku klesala miestami až ku 10, rozhodla som sa vytiahnuť zbrane najvyššieho kalibru a prezliekla som sa do bežeckého, odhodlaná absolvovať s ním romantickú prechádzku polnočným Spišom. S chalanmi sme sa dohodli, že nás o 10km počkajú a dohodneme sa, ako ďalej. 

Chvíľu v tichu kráčame, chvíľu v tichu bežíme. Myslela som si, že bude chladnejšie a tak rozopínam bundu a vediem si vlastné vnútorné monológy: To už toho musí mať riadne dosť, keď ja sa za behu stíham vyzliekať, dokonca sa obzerám aj po okolí... Krásny ten mesiac...Asi mi treba cikať... Hore na kopčeku sa vycikám.... A zrazu prichádza veta, ktorú som povedala asi prvý a poslednýkrát v živote. 

"Idem cikať. Bež ďalej, ja ťa dobehnem." 

A ja som ho normálne dobehla! Ani nezastal, ani nespomalil. Normálne som sa cítila mega husto. No a čo, že bežal 7.20 tempo. História sa nepýta na detaily, história si pamätá fakty! Dobiehame k autu a chlapi spia ako zarezaní. Zobudíme ich, Martin si šupne dáky bežecký energeťák a ja, posilnená hustým dobehovým zážitkom, dohodnem sa s chlapcáma na ďalších piatich kilometroch. Chyba! Skoro som umrela, kým sme k autu dobehli! Ani neviem kedy a ako, ale zo 7:20 bolo zrazu 5:30, až sme si to rafali o pol druhej v noci dole kopcom päťkovým tempom. Hore kopcom ma samozrejme Martin stratil a všimol si to až pár metrov pred autom. Ale keďže je Martin džentlmen s vysokou dávkou chochmesu, spomalil, prešiel do kroku a počkal, kým k nemu dofučím ako taká zdutá koza a s láskou ma odovzdal posádke, aby si to po tej asfaltke až do Popradu odťapkal sám. Za celých 15 kilometrov som povedala dve zmysluplné vety. Prvá bola o cikaní a druhá mala tiež svoju hĺbku: "Ó, ako tam svietia nejaké oči v tráve." Milujem tieto naše late running talks ❤️

V Poprade sa s východom slnka prebudila aj sila Jana z Močiara, ktorý sa rozhodol potiahnuť Martina až rovno pod Gerlach a dokonca ešte vyššie! Kým sme sa však mohli vytešovať z vrcholovej fotky, udialo sa toto: Jano si nacvičil beh do kopca s kuchynskou rolkou, Martin chytil v Gerlachove takú krízu, že si musel na 10 minút ľahnúť do auta a ja, ako správna partnerka, som tiež krátkym spánkom nepohrdla. Rado sa zobudil a pridal sa k nám v Polianke, malá Zuzka sa rozhodla, že nás bude čakať na Sliezskom dome. A mne bola ráno zima.

Bod G akka Gerlach

Na Sliezskom dome som si vychutnala 100% luxus bielej sanity, najedla sa, zoznámila s horskými zvodcami. Mega chlapíci. Takí nad vecou.  Keď sa znova narodím, chcem byť horský zvodca. Ako Tóno alebo Pišta. Vyrozprávala som im celý Martinov bežecký príbeh a oni mi na oplátku pomohli rozlúsknuť moju najväčšiu dilemu a oboznámili ma s aktuálnymi módnymi trendami, ktoré na Gerlachu letia, za čo som im vďačná, lebo mi tam bolo tak akurát. Ani zima, ani teplo. Kopec srandy, vtípečky a šlapeme hore a šlapeme a ja že óó, fajne, také celkom do pohody, po chodníku, kus strmšie, ale dá sa... Martin tiež nejako obžil a kráča. 

Pod Gerlachom sme sa navliekli do tých postrojov, dali si prilby a ja som sa začala cítiť riadne husťácky. Tóno si naviazal Liptákov a Pišta sa ujal mňa a Martina. Táto časť sa mi páčila. Predstava, že Martin môže odo mňa maximálne na 2 metre mi prišla mega smiešna. Keby sme takto bežali, vejem za ním ako šarkan po vetre, alebo by ma za sebou ťahal ako svadobné auto plechovky. Teším sa, ako sa budem kochať výhľadmi a pohľadmi. Trt makový! Za celú cestu hore som trikrát dokáza zdvihúť zrak zo zeme! Duli sme hore, akoby tam mali 10 minút do záverečnej! Skromne som si vypýtala jednu kratučkú pauzu na napitie a s radosťou uvítala možnosť na chvíľu si sadnúť na tzv Fruštukplaci.

 Taký zvláštny ten Gerlach. Predstavovala som si to úplne inak. Neviem síce ako, ale určite ma zaskočilo, koľko sa tam lezie a rozmýšľala som nad všetkými tými ľuďmi, čo sa tam vyškriabu. Aj takí obyčajní, z gauču, bez tréningu. Je to sila! Stúpame a klesáme a ideme aj hore, aj dole.. a ideme aj celkom dlho a čo ma zaskočilo úplne nepripravenú bol fakt, že keď sme stúpali, bola som naviazaná ako tretia, ale keď sme klesali, šla som vždy prvá. Úplne čestne sa priznávam, na niektorých miestach mi nebolo všetko jedno. Nie, že by som sa bála výšky, skôr som sa bála, že sa pošmyknem a keď pôjdem ku dnu, stiahnem ich oboch so sebou. Dosť ma to lano obmedzovalo. Nehovoriac o tom, že kým sme sa s Martinom zosynchronizovali, kopal ma vkuse do prilby. Asi vedel, prečo nebol tretí. Inak mi to teraz príde aj celkom smiešne, ako som sa bála o Martina, lebo vyzeral, že má už dosť a reálne aj priznal, že ho fyzicky bolia nohy, čo je dosť veľká rarita pri ňom. Normálne som sa chvíľu bála, či to dá, ale potom som si spomenula, že si nepamätám, aby niečo nedal. Dobre, tak nevyhral backyard, ale to je o inom.

Hore to bola sila. Tak sme si tam stáli a ja som utrúsila takú poznámku, že to sme celkom vysoko, aj vyššie ako som si myslela a Pišta odpovedal, že no, hej, vyššie sa už na Slovensku ani nedá. A mne vtedy došlo, že fakt. Že z tohto bodu je najvyššie vždy ten najvyšší v partii. U nás to bol Rado. Samozrejme, že Rado! Zase bol niekde, kde my sa nedostaneme a vôbec mu to nie je trápne. Ale každopádne to Martin zase raz dal na pána! Z najnižšieho na najvyšší za 30 hodín a nejaké drobné. Je neskutočné, kam ho tá jeho býčia hlava dostane a nohy donesú. Myslím si, že to bude tými intergalaktickými stehnami, ktorými disponuje a mojim systematickým mentálnym tréningom, po ktorom mu nejaký Gerlach po 200km behu príde ako super spôsob partnerského ticha, ktoré nastáva väčšinou len v momentoch môjho hlbokého zadýchania sa.

A tu by mal byť hustý koniec a pár krásnych, dojímavých slov, ale to sme ešte nevedeli, že najhustejší bude ten zostup s tými vymlátenými stehnami.  Martin bojoval so stehnami, ja som polovicu Gerlachu zliezla po riti, občas aj so zatvorenými očami.. Ale videli sme kamzíky, počuli svište, dosiahli vrchol a dali to v zdraví, bez fyzických, psychických a emočných škôd na tele, srdci a duši. 

Dole, na Sliezskom

nás čakala Zuzka, za ktorou sa Rado ponáhľaľ tak tuho, že môj batoh, ktorý sa ponúkol, že ponesie, oprel v polke Gerlachu o prvú pevnejšiu skalu a hybaj ho dole skokom.

Ľudia žijú rôzne životy. Tie naše sú také, že sme s nimi spokojní. Proste je nám radosť žiť :)

A ja sa už teraz teším, že zase raz niekto bez rozmyslu, medzi rečou, hodí dáky trápny beh do pléna a zase raz to zarezonuje v ušiach niekoho, kto si tú myšlienku osvojí a nedá pokoj, kým sa nezrealizuje.