Moja Barborská cesta
Nejdem sa tu hrať na dlhé úvody a emočne ladené rečičky. Čisto citovo plochý a brutálne povrchný ženský impulz ma viedol k tejto trojdňovej aktivite. Pozerám sa na svoje nohy v zrkadle a kladiem si otázku: Ako spečiem ten nechutný tuk okolo kolenných jabĺčok?? To by chcelo nejakú dlhšiu kardio aktivitu preloženú výkonom... Možno ten rakúsky backyard by bol fajn, aj tak ma tých 24 kôl pokúša stále... Píšem teda Markusovi, zisťujem, dumám, zvažujem...
“Martin, Pôjdem ten backyard pri Viedni, ja tých 24 kôl musím dať! A Markus mi dal kód na zľavu. No nekúp to!”
Few minutes later
“Martin, vieš čo? Pôjdem ja radšej Barborskú cestu, tá je krajšia a backyard môžem dať u Miloša.. Alebo vieš čo, asi ten backyard. Hej, backyard. Backyard chcem ísť. Ale aj tú Barborskú.. Pôjdem Barborskú.“
A tak vyhrala Barborská. Základné infošky som si načítala na barborskej domovskej stránke https://barborskacesta.sk. Majú tam všetko čo potrebuješ a ešte aj mapu na stiahnutie ako bonus. Martin mal síce k jej kvalite drobné výhrady a nakoniec mi ju upravil, ale mne na plánovanie poslúžila dokonale. A prečo práve Barborská? Prvýkrát ma oslovila vlani, keď časť z nej išli naši študenti vrámci DofE a teraz som si na ňu spomenula, lebo je proste dosť dlhá na spálenie tuku okolo jabĺčok, predsa! Okrem toho ma očividne fascinujú cesty s príbehom odvážnych žien a aby som tomu dala aj trošku športovej úrovne, jednoducho som si chcela vyskúšať aké to je byť na nohách cez 10 hodín niekoľko dní po sebe. Mám predsa ešte nejaké resty vrámci “pri všetkej úcte, Katka” to-do-listu, ktoré by som chcela do roka a do dňa splniť 😃
DEŇ PRVÝ
B.Bystrica-Kremnica, naplánovaných cca 71km a 2200 výškových
Realita: 76km a 2300 výškových
Ako predjedlo sme mali pred sebou prenádhernú Španiu dolinu a Staré Hory, po obede sme si užili trochu rušnej asfaltky do Harmanca, nekonečné stúpanie na Krahule a Skalku, zbeh do stredu Európy, Kremnické bane a cieľ v Kremnici. Napriek mrholeniu a hmle tento deň prešiel mega rýchlo. Asi to bolo preto, že som ešte bola čerstvá a chrumkavá, ale hlavne so mnou celý čas bežala Marika. Obe sa vyznačujeme skvelým orientačným zmyslom a nebojácnym pohybom vo voľnej prírode, takže bolo postarané o veľa srandy, veľa smiechu, veľa náučných tabúľ, veľa neistých odbočení a odvážnych zbehov.
Z tohto dňa vyberám:
1) kruhový objazd v Banskej Bystrici, ktorý sme pre istotu prebehli z každej strany
2) vrcholový výstup do Španej doliny, ktorý nás zaskočil nepripravené (dodnes neviem, či sme netrafili značky, alebo tam proste tie značky neboli 🤷♀️ Inak toto bol asi jediný zle označený úsek na celej trase)
3) neidentifikované zviera niekde nad Starými horami, ktoré bolo signálom pre zapnutie nadupaného playlistu Marikinho Spotify. Taký prenádherný spev, ktorý sme šírili celou dolinou ešte Barborská nezažila! Do Superstar s nami!
4) ako som prehltla chrobáka a moje neveriace ja skoro na Starých horách uverilo
5) prítomnosť hovna väčších rozmerov niekde medzi Krahulami a Skalkou, ktoré sme pre mentálnu stabilitu našich odvážnych duší zaradili do čelade kravské. Veď keď mohla byť krava v Slovenskom raji pri vodopáde, kľudne mohla byť aj tu.
6) 2,5km odbočka k výhľadni, kde sme videli opäť jedno veľké hmlisté nič
7) stred Európy na našej plochej Zemi (tu mám nevyriešenú dilemu: je naša planéta plocho kockatá, alebo plocho obdĺžniková, alebo plocho kosoštvorcová, alebo ako je vlastne plochá??)
9) cézar šalát a bezlepková pizza Dr.Oetker z Tesca
10) teplá sprcha a mega ubytovanie s kávovarom v Apartmán pod fontánou
Ďakujem Marike, ktorej spoločnosť som na maximum precítila a docenila až na druhý deň v štiavnickom lese a blahoželám jej k prvej 70tke! Je to proste bombardérka!
DEŇ DRUHÝ
Kremnica-Bacúrov, naplánovaných cca 67,7km a 2000 výškových
Realita: 73,6km a 2065 výškových
Tohto dňa som sa bála najviac. Nemala som dohodnutý žiaden sparing a je tam jeden dlhší prebeh horou z Banského Studenca do Dubového a keďže ja som známa mojim strachom z hustých lesov a neskorými štartmi, čakala ma riadna skúška morálu. Okrem toho lesa som si užila trochu viacej rušnej asfaltky, hrad Šášov, Sklené Teplice, gýčovinu menom hrad Markus, Banskú Štiavnicu, ledžendery kalváriu, Svätý Anton, Banský Studenec a záver v Bacúrove.
Z tohto dňa vyberám:
1) 15km zbeh asfaltkou do Starej Kremničky, lebo v lome sa ťaží a opäť nezodpovedané otázky: prečo na mňa trúbili iba kamionisti a prečo iba tí, ktorí ma videli zozadu? Veď som mala šiltovku, do tváre mi aj tak nemohli vidieť dobre a celulitídu mám rovnako nechutne roztrúsenú vpredu aj vzadu, v tomto smere u mňa panuje bezkonkurenčná rovnováha...
2) kráľovské stolovanie rovno pod hradom Šášov (tradičná slovenská slanina, tradičný poľský bezlepkový chlieb z Lidla a americká cola - milujem multikultúru!
3) Sklené Teplice po přvé, kde napriek kúpeľom a termálnym prameňom skapal pes a nebolo sa kde naobedovať
4) Sklené Teplice po dřuhé, kde nás prekvapila Zuzka s Radom a zase sa mi išlo o čosi veselšie, lebo až po Banskú Štiavnicu sme si so Zuzkou štebotali o všeličom a ešte sme mali aj psa. Mega husté to bolo. Nie že by mi Martinova spoločnosť nestačila, ale predsalen, iný človek, iný impulz, iné hormóny :)
6) stretnutie blízkeho druhu s malým medvieďaťom niekde v lese - ďaleko od Studenca a ešte ďalej do cieľa. Akože zase halóó, veď kde má človek stretnúť zviera, ak nie v lese. S tým som úplne ok, ale napriek tomu prikladám podrobný popis situácie, lebo si to proste táto situácia vyžaduje.
Situácia S: bežím si, dobre, nebežím, ale pomaličky si cupkám niekedy okolo 19.00 SEČ lesom starou rozbitou asfaltkou niekde za Banským Studencom (áno, presne tým úsekom, ktorý budil vo mne rešpekt už počas plánovania), keď tu zrazu medvieďa prebieha cca 15-20 metrov popred mňa. Také menšie tohtoročné ňuňu. Zastala som teda, medvieďa tiež a zvedavo na mňa kuká. Obzerám sa okolo seba, lebo ňuňu asi nie je samo. V mozgu začínajú svietiť kontrolky stresu a ja som síce poučená od Gizky Oňovej a teóriu idem-riešim ovládam dokonale, ale keď si medvieďa stále veselo ponad mňa cupitá, občas sa zastaví, obzrie, kukne na mňa, panika graduje. Stále sa obzerám okolo seba. Kde má toto decko matku?? Takto podvečer samé vonku, veď to je na sociálku! Srdco bije, hlava pracuje na plné obrátky.. Uvažujem a čas beží v mikrosekundách. Idem bežať dopredu alebo dozadu? Idem krokom alebo idem cúvať? Kde do p.......... je tá stará?? Ak je na druhej strane ako mladé a ja pomedzi nich prejdem, skončila som.. Keď sa do tohto kopca akokoľvek rýchlo rozbehnem, určite to nebude rýchlejšie ako nasratá medvedica.. A nebude to rýchlejšie, ani keď pobežím z kopca... Buď sa uštvem a umriem na vyčerpanie, alebo sa so mnou pani máma pohrá rovnako ako ja s mojimi myšlienkami, keď sa mi nedá zaspať počas splnu... Okrem paniky graduje aj zúfalstvo. Čo teraz? Umriem spotená, vystrašená a nenamaľovaná! Hádam ma nebude veľmi trápiť a ukončí to rýchlo. Čo keď prežijem a ostane mi znetvorený ksicht? Bude ma mať Martin rád aj škaredú? Nebudú sa ma moje deti báť?
Počkaaj, prepočítavam! Zrazu som si spomenula na epizódu z filmu Šťastný Nový rok, kde sa Gabika Marcinková prihovára medveďovi a vyletí zo mňa úplne nahlas a úplne vážne: "Dobrý podvečer, pani medvedica, prepáčte, že Vás vyrušujem pri Vašej večernej rutine, ale ja tadiaľto nutne potrebujem prejsť. Ja Vám úplne rozumiem, tiež mám deti, tiež ich chránim, ako najlepšie viem, ale Vám by som určite neublížila, veď matky musia držať spolu, však?" To fakt toto hovorím? A prečo vlastne tomuto zvieraťu vykám? Kde je tá medvedica?? Možno už prešla a malé išlo až za ňou... "Tak ja teraz začnem pomaly bežať za tými mojimi a Vy ma necháte prejsť, okej? To Vaše bežalo doprava a dole. Ďakujeem."
Neviem, koľko musí človek odbehnúť, aby sa cítil v lese bezpečne, ale ja som dačo odbehla a cítila som sa síce nie úplne bezpečne, ale minimálne zachránená. A vraj slušnosťou človek nič nedosiahne a ženy sú hysterky. Excuse me! (čítaj ekskjúúúz míííí) Dve ženy, rôzny pôvod, zázemie, záujmy a zvládli sme to úplne diplomaticky a na úrovni. Zľahka som si vydýchla. Zrazu mi celá tá situácia prišla náramne smiešna. Mala som sa jej ešte opýtať či kojí a drobec prespí celú noc 🙈 Hodinky mi zapípali a ja som odbočila z tej asfaltky do krásneho mladého lesíka, ktorý dýchal zvieracou divočinou. A do orieška prasknutého!
7) ďalšie preexponované emócie a dochádzajúca baterka v telefóne spojená s dilemou: vypnúť medveďov odstrašujúcu hudbu alebo livetrack? Mám sa nechať zožrať, alebo stratiť navždy? Značky ukazujú jeden smer, hodinky druhý, stmieva sa. Martin mi mal ísť oproti a podľa mojich prepočtov sme sa už dávno mali stretnúť! Som stratená! Breakdown no2. a zúfalý telefonát č.2 som si osobne pomenovala "v zajatí strachu". Úplne zbytočná emócia v tom momente. Nič nevyriešila, ničomu nepomohla, akurát mi odoberala sily, sťahovala hrdlo a potom sa mi ťažko dýchalo. Napriek tomu dobrá skúsenosť, telo si zapamätá. A určite si zapamätá aj Martin, že keď som stratená v lese, on mi beží oproti úplne inou cestou ako bežím ja, lomcujú mnou emócie strachu a disponujem citlivosťou lotosového kvetu (ďakujem, Julka, za tento slovný skvost) nemá sa ma do telefónu pýtať čo mi majú kúpiť na večeru :D
8) krásne, aj keď ustráchané západy slnka v diaľke nad Kremnickými vrchmi. Túto spomienku si uchovám len v pamäti, lebo som vkuse bežala, lebo som sa bála zastaviť, aby ma divá zver nezačuchla :D Je to zaujímavé ako sa v lese prežívam, keď som iba sama so sebou vo svojej hlave a ako sa tie isté pocity dajú zmiasť a prehlušiť, keď bežím s niekým.
9) cézar šalát a bezlepková pizza Dr. Oetker z Tesca. A cider. Brutálne vychladený jablkový cider
10) teplá sprcha a mega ubytko v Stylish Apartment Zvolen aj keď bez kávovaru
DEŇ TRETÍ
Bacúrov - Banská Bystrica, naplánovaných cca 52km a 1200 výškových
Realita: 56km a 1230 výškových
Na túto etapu som sa brutálne tešila. Prechádza totiž cez Ostrú Lúku a nachádza sa tam pamätná izba Adely Ostrolúckej, ženy, ktorá dodávala odvahu samotnému Štúrovi. Okrem tohto highlightu ma na tejto cca 50km trase čakal prebeh lesom-pralesom a opäť jedno nekonečné stúpanie k Pustému hradu, konečne výhľady do široka-ďaleka, Zvolenský hrad, veľa asfaltu zo Zvolena až po Sliač, nejaké omladzujúce pramene, nejaké tie lúky, jeden kláštor, nádherný kostol v Hronseku, hore-dole cez kopec a grande finále na námestí v Banskej Bystrici.
Z tohto dňa vyberám:
1) Ostrú Lúku a Adelu Ostrolúcku, ktorá k nej neodmysliteľne patrí. Silný príbeh ako Adely, tak aj kaštieľa, odporúčam si pogúgliť a počítať👌 Tu som sa asi emočne a citovo vyčerpala, lebo zvyšok cesty mi prišiel už akýsi obyčajnejší 🤷♀️.
3) Pustý hrad s nekonečným stúpaní a jeho výhľady na všetky svetové strany. Inak rozlohou jeden z najväčších v strednej Európe!
4) Zuzku, ktorá to so mnou potiahla zo Zvolena až po Sampor a ochutnali sme hádam všetky funkčné pramene v Sliači, čo verím, že nám zaručí eternal krásu, pevné nechty, nerozštiepené končeky vlasov a zdravé črevá už doživotne!
5) Hronsek a prenádherný drevený artikulárny kostol, kde sa ženil nezabudnuteľný Andrej Sládkovič
6) Mičinské lúky pri Banskej Bystrici
7) posledné stúpanie na Kozlinec - tu v tomto momente som bola na seba asi najneskromnejšie najsamhrdšia a vôbec mi nevadilo, že budem sama v lese a bez signálu
8) Hvezdáreň na kopci - netušila som, že v Banskej Bystrici je hvezdáreň a aká parádna!
9) zbeh kalváriou, posledná zastávka pri kostole a dobeh, teda skôr dokrok do cieľa
Choďte a čítajte tabule! Je to prenádherná cesta. Nielen vizuálne, ale aj vedomostne. Super značená, prešľapaná, maximálne behateľná a s minimom, vlastne nula turistami mimo obytných zón. Ako bonus vás čaká nekonečné množstvom informačných a náučných tabúľ, pri ktorých sa fakt oplatí pristaviť. Mňam!
Mne to za tie 3 dni dalo dokopy cca 207km a necelých 5500 výškových. Áno, dá sa aj rýchlejšie. Oveľa rýchlejšie. Dokonca aj na jeden šup, alebo na dva, alebo v kľude aj na deväť. Na koľko len chcete. Dá sa aj pešo, aj bicyklom a niečo dokonca aj autom. Určite sa dá aj self-supported, len si to treba dopredu poriadne naplánovať.
Ja som si to užila za plné tri krásne dni a ďakujem všetkým, ktorí svojou troškou prispeli, aby som si to vychutnala na maximum. Extra špeci posielam božteky môjmu Martinovi, ktorý mi doprial tú najluxusnejšiu starostlivosť a support hodný elitného bežca napriek tomu, že som sa k behu poriadne ani nedostala😃 Je mu teda odpustené, že vládze, aj keď už nikto nevládze, nikdy nemáva svalovice, nepotrebuje jesť, vystačí si s vodou z potoka, z ktorej mu nikdy nie je zle, spí v priemere 4 hodiny za noc, nikdy ho nespečie slnko, nemal ani raz covid a behá bomby v botaskách za 60 eur.
PS: Mojimi kolennými jabľčkami napriek mojej veľkej snahe ani nepohlo a nespiekli sa ani o milimeter tuku 🙈 1:0 pre jabľčka 🤷♀️
Nevzdávam sa, challenge accepted!
PS2: Každopádne, nie zlý výkon na čoskoro starú mať :)
Lejdy Kateřino, prekrásne zdokumentované, tebe patrí veľká pochvala za výkon, nie len fyzický, ale aj mentálny, že si zvládla prekonať všetky strachy a prečítať všetky náučné tabule, a Martinovi za jeho videoschopnosti všetko takto krásne zachytiť, ste super :)
OdpovedaťOdstrániť