UltraLanovka pre Plamienok 2023

VAROVANIE: Aj tento článok obsahuje citovo plochý a emočne labilný obsah popretkávaný mojim svojským humorom a osobitým pohľadom na život. Dnes sa Vaša slovná zásoba obohatí o tieto skvosty:

Plamienok: nádej v tej najväčšej tme 💛

UltraLanovka:  kopec odhodlania, behania, kamarátstva, povzbudzovania, sr*ania a papania 🤩

Peter: krotiteľ diaľok a vládca výšok, akka capo dei tutti capi 👌

Miloš: ten čo zvoní každú hodinu 3x 🛎️

Looping Monster: keď už od dobroty neznáš čo so sebou 🤷‍♀️

Odhodlanie: to, čo ti furt treba, aby si nezastal

SNPS: syndróm náhlej potreby sr*nia

Využijem slovnú zásobu z predchadzajúceho blogu a začnem hneď ‘in media res’.

3km nie je veľa, zvlášť, keď 2 z toho sú dole kopcom a to je predsa zadarmo. Fyzika nepustí. Predkloníš sa a už to ide samospádom. Iba žeby nie 🤷‍♀️ Teda na začiatku jasne, že áno, ale potom, čím ďalej, tým viac nie. Až na koniec príde toto:

Bije sa vo mne veľa pocitov. Neviem sa rozhodnúť, či mám Petra a Miloša rada úprimne, od srdca, abo je náš vzťah ovplyvnený mojou tínedžerskou pasijou čítania ruského realizmu. Utrápená žena, hľadajúca potešenie v trápení, lavírujúca medzi láskou a nenávisťou, tlakom okolia, spoločenskými normami a vlastnými potrebami. 

Potreby. Moje potreby boli počas lanovkových 24 hodín rôznorodé. Väčšinou ma zastihli niekde medzi odbočkou ku dolnej stanici lanovky a prvým stĺpom. Ono by to ani nebol taký veľký problém, lebo polnočný štart bol veľmi priateľský k mojej chorobe SNPS, ale prvých 10 kôl som utužovala čerstvé priateľstvo z BBBU s Marekom Behančinom a chcela som to aspoň raz dať na dámu. Témy boli rôznorodé a s pribúdajúcimi kolami opadali aj zábrany. Nie, že by sme témy fekálneho charakteru nerozoberali, ale vtedy som si uvedomila, že od slov je riadne ďaleko k skutkom 😃 

Marek, ďakujem, ja ani netuším, ako mi tých 10 zbehlo 👌Ale mal si pravdu, mali sme si začať pomalšie 😃

Prvých 10 kôl som zvládla do svitania. V hlave som to nahodila do jediného vzorca, ktorý poznám: es sa rovná vé krát té a vyšlo mi, že mne to vlastne môže vyjsť aj na Looping monstra! Nevyšlo 🤷‍♀️ Ale zase ku cti mi slúžia dve veci.

Po prvé: na 16tich kolečkách som nabehala cca 7 záchodových kilometrov. Nie, že by som chcela ohrdnúť predražené tojky, ale hore mi boli už na dve veci. Vlastne, ani na jednu 🤦🏻‍♀️ Ale v každom kole som im venovala jeden povýšenecký pohľad. Niekedy aj dva. 

Po druhé: som tak dôveryhodne pôsobiaci občan, že mi na časomiere pridali o kolečko navyše, lebo som si myslela, že mám o kolečko navyše. Ale kedže som v závere na Garmine nemala o kolečko navyše a čestne som sa priznala, nemôžem byť Looping monster 🤷‍♀️ Nevadí. Dobrému čas neutečie.

Minikrízu zo svižného začiatku som vykecala s Veronikou Štefunovou baviac sa o živote a veciach s ním súviciacimi. Posilnená novonačerpanou energiou som si myslela, že som za vodou. Omyl!

Okolo obeda som sa opustila. Ja, rozmaznaná madam z bytôfky, v cudzom meste, na dlhom preteku, bez osobného supportu, skúseností a v tom momente aj odhodlania, som bola odkázaná sama na seba. Dokonca ani môj Martin, istota môjho komfortu, mantra mojej bezpečnosti, môj prístav pokoja, neriešil, či niečo nepotrebujem. Či som jedla, pila, či ma niečo nebolí… Tento môj frajer, ostrieľaný vytrvalec, charizmatický chlap, love of my life, skúsený ultráč, očividne zabudol, že ja nezabúdam! Ľahla som si do dodávky, zakryla sa bundou odhodlaná ukončiť toto trápenie. A potom prišla Marika. Najlepší energeťák pod slnkom. Čo pod slnkom! V celom nekonečnom vesmíre! Usmiala sa na mňa, vytiahla ma z dodávky a zvrtli sme spolu ešte 5 kôl nabitých informáciami, pikoškami, radosťami a starosťami bežného života obyčajných žien od plotny. 

Tu by sa to malo skončiť happy-endom. Odbehla, teda odkráčala som určite viac, ako mám natrénované, čo znamená viacej peňazí pre Plamienok a to by sa malo rovnať väčšiemu pocitu šťastia, hrdosti a zadosťučinenia. 

Mňa však už tretí deň melie pocit obrovskej zlosti, ktorý cítim voči našej vláde. Mám pociť, že náš štát vedie jedno egoistické zoskupenie arogantných sebcov kompenzujúcich si svoje pošrámané egá a malé pipíky. Ako matka troch zdravých detí zažívam stres, keď ochorejú na bežnú chorobu a tri dni im neklesne teplota. Nedokážem si ani predstaviť, čo musia prežívať rodičia detičiek odkázaných na pomoc Plamienka. Koľko takých plamienkov máme na Slovensku? Koľko rodičov dostane šancu zvládnuť takú obrovskú ťarchu a bolesť s tak skvelou podporou? Sem majú ísť predsa štátne peniaze!

Na druhej strane je obdivuhodné, čo dokáže zanietenie jednotlivca a sila kolektívu. Koľko ľudí nezištne prispeje zo svojho minima napriek tomu, že niekto nie je ochotný obetovať ani štipku zo svojho maxima. 

Peťo Juríček, máš milión dôvodov byť nahnevaný na život, osud, okolnosti, správať sa ako starnúci zatrpknutý pánko a ty, naopak, venuješ obrovský kus svojho času a komfortu cudzím ľuďom, cudzím príbehom, cudzím emóciám, cudzím boliestkam na srdci. A to všetko len tak. Lebo si sa rozhodol, lebo ťa to baví. A to je na tom to najsamviac ❤️ 

Ale aby som sa zase nerozohnila priveľmi, treba dáke kompenzačné cvičenie na záver 🙂

Pohodlne sa usaďte, nalejte si dáky kvalitný alkohol, otvorte chipsy a užite si tento krátky, vysokozážitkový dokument z mojej citovo plochej a emočne labilnej tvorivej dielničky👌 klik na VIDEJO

PS: Dovidenia o rok, ULTRALANOVKA 😉