MF50 akka moje prvé 3 ITRA body

 Z lingvistického okienka vyberám:

MF (čitaj Malofatranská) - odohrávajúca sa na území Malej Fatry

Mother fucker (čítaj madr fakr) - nepríjemná, náročná 

Úchylka - slabosť spôsobujúca rozkoš

Stoh - kopec v MF, na ktorý keď kráčaš bez tlačenia bicykla, vyzeráš trápne amatérsky

Chrasta - nechutná zaschnutá vrstva krvi, ktorá svrbí a ostáva po nej jazva

K - kontrolný bod akka miesto, kam to musíš stihnúť v limite

Exponované úseky - preklad od Martina: také tam nie sú, nemajú kde byť, vy tadiaľ nepôjdete

Kufrovanie - keď si nabalíš viacej km, ako je nutné

ÚVOD

Mám takú úchylku, ktorá ma núti zabehnúť si ultra vždy, keď mám najmenej natrénované. A keďže mám teraz oproti iným rokom natrénované najmenej, osud to zariadil tak, že Zuzka chcela na 30tku ultra. A keďže ide o narodeninové ultra, chceli sme pre ňu niečo fajnovučké, chrumkavučké, proste zapamätaniahodnučké 😁 Prvá voľba padla na UltraFatru, lebo nám poskytovala štedrejší čas na “prípravu”, ale tá už bola beznádejne plná. A tak hybaj ho teda na tú Malú.

Zistenie č1: Keď sa niekde spomínalo MF100 alebo MF50, tak som to vždy čítala ako mother fucker a myslela si, že je to také všeobecné a ultra zaužívané pomenovanie ťažko odbehnutej, proste vyj….ej 50tky abo 100večky 🙈

Zistenie č2: keď chceš behať MF ultra preteky, musíš mať odbehnuté nejaké iné Mother fucker preteky

Zistenie č3: povinná výbava je naozaj povinná

Aby som veľmi neodbočovala. Řegistrace prebehla hladko ( Silvinka ma vrátila len 2x 😁) a po chvíli sme už na ubytku kvákali s ostrieľanými ultragalaktičkami Majkou a Peťkou. Ako prvopretekové ultráčky sme nasávali od fešatiek informácie ako sacie hadice a hltali každé ich slovo. Ja som si s mojim dezorientačným mozgom zapamätala toto: po Stohu to už je ok, po Magure budú domy, ale nebude to ešte Lipovec. Tomu predchádza Mother fucker nekonečná lúka. Všetko je dobre značené, nemáš kde zablúdiť. Navyše mám úplne nové Garmin 955ky, do ktorých mi Martin stiahol mapu a zľahka ma previedol ich obsluhou. Cítila som sa ultra odhodlane, cítila som sa pripravená. Jemne ma odrádzal štart ráno o 6.00. Ja mám problém vtedy vstať, nie to bežať 🙈  Okrem toho som sa bála, že zablúdim a že sa strepem a rozbijem si koleno. Neznášam tú bolesť, nemám rada chrasty.

Ráno som ku podivu vstala vpohode. Síce nervóznejšie, ale v pohode. Zbalila som sa ako pravá matka troch detí. Veľa jedla, veľa vody, veľa vecí na prezlečenie, veľa hygieny, proste veľa všetkého. 

Zistenie č4: veľa vecí = ťažká vesta. Balenie musím dotrénovať

JADRO

Štart! Bežíme. Ciele mám dva: dobehnúť v limite a nestrepať sa. Začiatok trasy poznám. Prebehli sme si to po Štefanovú s Martinom a Sokolie som dala s maminou turisticky.  

Realita: sila davu je neskutočná. Napriek tomu, že na Strave získavam korunku Local legend Pod Sokolím, šlapem vo vláčiku hore, miesto dole. Rekonštrukcia: zakričím: Ideme zle. Z hora sa ozve: Nejdeme zle. Ok. Hádam chlopaci vedia kade…ale nedá mi a opakujem: Myslím, že ideme zle. Zastavíme a zhora sa ozve: Hej, ideme zle. Koniec rekonštrukcie.

Ponaučenie: Never chlapom, ktorí neveria tebe 😁

Poučená životom si to mierim do Starej doliny, kde ma čaká Martin. Teším sa na colu. Ťapnem si s Peťkou a ponáhľam sa na záchod pri lanovke. Treba využiť, ďalší takýto exkluzívny wc break bude až pod Chlebom. Jasné, že je tam čakačka. Nevadí. Počkám. Dobrému čas neutečie. Lúčim sa s Martinom a bežím v ústrety ďalším kopcom.

Zistenie č5: Mother fucker môže byť aj kopec. Kopec s exponovanými úsekmi akka Veľký Roszutec. Asymetrické schody, ani na jeden krok, ani na dva, dáke strmé kamene, reťaze, rebríky a úplne zákerná, cca 3 metre dlhá, prašná rovinka pod vrcholom, kde som sa natiahla v plnej svojej kráse, výške, šírke a opáčila hľbku mojich myšlienok. Au. 

Do orieška prasknutého! Nič, hlavu hore, princezná, treba ísť ďalej. Heej, viem, je to len škrabanec, patrí to k ultra, bla bla bla, ale hojivosť mojich rán je proste nekonečná. Pich po ihle mi vidno mesiach a ja o 3 týždne dievku vydávam a akurát na tej nohe mám na šatách rozparok. Hlavu mi zamestnáva tento problém hodný každej inteligentnej, vzdelanej ženy. Vrátim sa do reality a prepočítavam: jeden Roszutec = jedno zablúdenie, teda kufrovanie, jedno rozbité koleno, jedna bledomodrá vesta, ktorá stratila svoju bledosť, jedno krásne stretnutie s Born to trail, dve pekné fotečky od uja fotografa a po zbehu K2 v limite v Medziholí. Suma sumárum - som spokojná, som šťastná ☺️

Na Medziholí skúsim prvú tuhú stravu. Doplním vodu, štandardne sa napijem coly. Je tu chladno. Natiahnem rukávniky a bežím ďalej. Kurnik! Zase som si zabudla pozrieť na tabuli farbu značky. Hodinky nepípajú, asi som dobre. Asi určite. Som na Stohu. Z môjho dumania ma vytrhne Martin, že pozor na blato. Blato? Teraz som  zbehla v kúdole prachu z Roszutca. Na blato som si teda dala pozor a spomenula na Majkine slová, že po Stohu je to už ok. Odľahlo mi.

Trt makový! Poludňový grúň mi trval asi celé poludnie! Rozsutec bol proti tomuto malina. Jediné pozitívum je táto feši fotka od milého uja fotografa.

Retrospektívne hodnotím, že som tu asi mala krízu, o ktorej som nevedela, že ju mám. Obrovská vďaka za všadeprítomnú hmlu, ktorá ma Malou Fatrou previedla v sladkej nevedomosti. A keď som videla s akou ľahkosťou predo mnou cupká Martin, normálne ma to vytáčalo tak do nepríčetna, že som ho poslala až na Chleb, nech ma tam počká. Netuším, kde sa končil Poludňový grúň, ale kríza prešla a na chatu pod Chlebom som už dobiehala s obrovskou dávkou optimizmu zhmotnenou v podobe normálneho záchodu a coly 😁 

Konečne bez hmly, checkne ťa najsamväčší guru slovenského ultra, pekne sa o teba postará, polievku prinesie, kým zbehnem na záchod, Martin vysmiaty, cola chladená, 35km za mnou, už len dotlačiť nejakých 18km a ani nie 500 výškových. Radosť žiť. Keď zrazu nastane situácia neočakávaného charakteru. Rekonštrukcia: Osoby a obsadenie: ja, Pavol Porubčan, áno, on to bol, Martin, chalan, akka čekpointer. Asi takto sa to stalo:

Paľo úplne vážne: Ty si odbočila z trasy.

Ja úplne nechápavo: Ako odbočila z trasy? Kedy?

Paľo úplne vážne: Si bola na chate. Prečo?

Ja úplne nonšalantne: Lebo som panička a kakám iba do porcelánu.

Paľo úplne vážne: Ale to sa nesmie. To je porušenie pravidiel. Nepovolený support. Za to je DSQ.

Ja úplne vážne a pravdivo: Ale ja menštruujem a proste som musela.

Paľo krútiac hlavou: No uvidíme.. Aha, už sem ide kontrola.

Chalan akka čekpointer pozerajúc do mobilu: Máš tu odbočenie z trasy.

Ja úplne vážne a pravdivo a asi už aj trošku zúfalo: Ale ja mám naozaj ženské problémy a proste som musela.

Chalan akka čekpointer krútiac hlavou: No čo s tebou?

Paľo samaritánsky: Tak jej pripočítaj hodinu…

Chalan akka čekpointer dumavo: To sa takto nedá…

Ja v mojej hlave: Teraz, keď už som tu? Tak mi treba, mala som si tie pravidlá poriadne prečítať. Ale už to dobehnem až do Lipovca, aj keď ma disknú. Aspoň sama pre seba… Rezignovane a smutne kuknem na Paľa.

Paľo, zjavne zaskočený mojím psím pohľadom: Srandu si robíme hahahahaha. 

Martin, zjavne sklamane: Joj, si ju mohol dlhšie potrápiť, som bol zvedavý ako sa vynájde.

Paľo, zjavne pobavene: Mi jej už bolo ľúto.

Môj mozok: Čoo?? Nechápem chvíľu. Prepočítavam.. A potom blik, blik, ja som trúba, takto sa nechať nachytať! Veď nemáme trackere 🙈🤷‍♀️ A môj frajer to hral s nimi?? 

Back to ranné ponaučenie: Never chlapom 😀

Musím však uznať, že ma to mega pobavilo. Celá táto podchlebová občerstvovačka s Paľom, stretnutie so Soňou a Veronikou ma príjemne nakoplo. Vyprevadili ma so slovami, že to už máš len také príjemné hupky a potom dole kopcom. Rezko som teda vybehla, veď už ma čaká len trailíček kratší ako beh revúckym chotárom s približne rovnakým prevýšením. Hodím do mozgu S sa rovná V krát T. Za dve hoďky ležím v cieli na tráve. Spokojne sa usmievam, až kým sa mi hneď prvá “hupka” nevzpriečila tak, že som musela prejsť do chôdze skoro na rovnej ceste 😀 Pokora, Kata, pokora sa to volá 🤔 Ukľudním sa, vbehnem opäť do hmly a zase mi hodinky pípajú, že som mimo trasy. Vraciam sa späť a ako sa napájam na správny chodník, z hmly sa ozve hlas. Ty čo máš dnes objemový tréning? Usmejem sa a odpoviem: Chýbali mi výškové metre do celej, tak som si nadbehla. Bežim teda dole, kráčam hore, potom konečne zase dole, potom dáko šikmo a kúsok hore a dole a dole a dole a ľaľa, posledná občerstvovačka v štedrom limite 🤩 Šupnem do seba kus coly, zopár hryzov z chleba a už fyzika nepustí, už sa stačí len predkloniť, dole je to zadarmo, dole mi to púšťa 😃 Míňam domy a lúku, vbieham do Lipovca a stále bežím a stále ešte trochu vládzem, kuknem do prava a tam už cieľová brána.  Radostne poskočím, vypnem hodzinky a víta ma Martin so slovami: Ty tu čo robíš tak skoro? Si sa nezastavila na občerstvovačke? 

Vyslúžila som si aj verejnú pochvalu za dobeh bez zablateného zadku, zavesili mi na krk krásnu drevenú medajlu a that’s it. Hotovo.

ZÁVER

Sa mi to páčilo. Super zorganizovaný pretek. O rok pôjdem určite zas 😍 Pre štatistov: vypila som cca liter ionťáku, cca liter vody + na každej občerstvovačke 2 poháriky coly. Zjedla som 2 gély, 1,5 bezlepkového krajca chleba s masťou a vycmúľala 4 saltsticky. 

Bolo to husté, bolo to ťažké, boli to proste ľudia-príbehy-emócie  ❤️ A že traily sú u mňa vždy o pocitoch a emóciách potvrdzuje toto videjo natáčané tak 5min po dobehu. Ten brutálny zbeh, kde mi to pustilo som dala s priemerkou 7:20, ale pocitovo minimálne 4:30 😃 Dobehla som síce 4 hoďky po ženskej elite, ale 12:21 je tak symetrický čas, že jeho symetriu prekoná už len moja postava 🤭 PS: áno, mám svalovicu. Brutálnu svalovicu.