#BežímePreOliverka resty alebo Mária Szechy a nejaké drobné

VAROVANIE: Článok je dosť dlhý, obsahuje citovo plochý a emočne labilný obsah pretkaný vulgarizmami, ktoré nijakým spôsobom neslúžia na vyjadrenie degradácie alebo opovrhnutia, ale na lepšie dokreslenie atmosféry už aj tak plytkého obsahu. Dnes sa rozšíri Vaša slovná zásoba o tieto skvosty:

Emancipovaná - nezávislá, rovnoprávna, slobodná

Emancipovaná krava - žena v kríze stredného veku odhodlaná umrieť od vyčepania pre kúsok lásky a uznania

Emotionless - v stave izbovej teploty

Ogrgeľ - mother fucker kopec

Mother fucker kopec - vyj.b.ný kopec

Support - neskutočne úžasní, odhodlaní ľudia ochotní obetovať svoj čas a pohodlie pre uspokojenie tvojho ega

Vĺčatká - support akka moja dcéra a jej muž

Mária Széchy (čítaj Márija Séči) - akka  Venuša z Muráňa, emancipovaná deva s názorom, odhodlaním a silným príbehom, v ktorom by sa našla nejedna žena túžiaca po dobrodružstve a veľkej láske. Proste taký gemerský Bridgeton. 

Cesta Márie Széchy - Divočina v priamom prenose popretkávaná krásnymi výhľadmi, náučnými tabuľami a kilometrami času na sebaspoznávanie 

ÚČINKUJÚCI:

JA - čakateľka na ultra stehná

MARTIN - ostrieľaný vytvrvalec, ktorý odbehne aj neodbehnuteľné

MATÚŠ - ten, čo ma volá svokra 

MIŠKA - moja dcéra, žena toho, čo ma volá svokra

Vĺčatká - Miška a Matúš

PROLÓG

Nebudeme si tu klamať, keď sme to všetko zrátali, prepočítali, skoro ma vystrelo pri pohľade na tých 122km. Do orieška prasknutého! Umriem! Neuvidím moje deti maturovať, nedožijem sa vnúčat, nestihnem ani všetky botasky zodrať…  No čo už. Potrénujem, zabojujem, dáko to budem musieť odťapkať. 

Nejaký ten mesiac, vlastne rok a nejaký ten mesiac to síce trvalo, ale ako sa vraví, dobrému čas neutečie 😊 A tak sa aj stalo. Posilnená čerstvo nadobudnutým egom z úspešnej MF 50 vravím Martinovi ‘Hoď mi do máp cestu Márie Széchy, prilep tam štart od našich z Revúcej a zvyšok mi tam dáko dolep, nech to vydá na tých 122.’

Martin: Prečo Mária Széchy?

Ja: Mega silný príbeh má. Je tam aj náučný chodník, to bude určite krásne. Plus je to kus mojej rodnej hrudy a nič tam nemáme pobehané. Poprosím Vĺčatká, či ma odsupportujú. Ale tak komorne to chcem, že ak to nedám celé, nech moje ego veľmi netrpí 🤣

Martin: To dáš.

Ja: OK

DEJSTVO PRVÉ

Štart sme naplánovali z Revúcej od mojich rodičov na sobotné ráno o štvrtej. Realita: 4:21, ale ako Martin povedal, kto nás pozná, musí uznať, že sme v podstate nemeškali 🤷‍♀️ Zatváram bráničku a vybiehame smer Muránsky hrad, čo mi k oficiálnemu začiatku Cesty Márie Széchy prirátalo rozbehových 14km. Riadne bolo dusno už hneď z rána na tej asfaltke a cestou na hrad ešte viac. Dolina spala, nikde nikoho, sem-tam auto, v lese 0,00 človeka. Na hrade som bola naposledy v roku 1988. Kochám sa výhľadmi, Martin štandardne emotionless. 

Prvú občerstvovačku máme v Polome, čo je cca 35km. To je nič, vravím si. Pohoda bengálska, najvyššie stúpanie za nami, už len také hupky cez tie krásne lúky muránskie. Trt makový. O siedmej ráno už pieklo tak, že som sa cítila ako o tretej poobede po celom dni na kúpalisku. Z letargie ma trošku vytrhol náhodný pohľad na Muránsku planinu poza ktorej vytŕčala Kráľova hoľa. Ani by som si to v tom sparne nevšimla, ale bolo mi treba cikať a teraz idem šíriť múdrosť: ženám sa z bezpečnostne-fyzikálnych dôvodov čelom ku kopcu cikať neodporúča, tak som sa zvrtla a kochala sa rovnako, ako keď sedíš v kadibudke na Rysoch. 

Míňame salaš, na ktorom som si určite mala doplniť vodu, ale vtedy som to ešte nevedela a hybaj ho na Tŕstie, ktoré Heňa Pulenová spomínala vo svojom blogu. Cesta na Tŕstie vyzerala ako vystrihnutá z príručky o medveďoch. Mladé nízke porasty z jednej strany, fajné, šťavnaté černice na strane druhej, medzitým Vivaldiho 4 ročné obdobia z môjho mobilu. Keď ma má ten medveď zožrať, nech je to na úrovni! Martin si zo mňa robí srandu, ale keby ste videli aj vy to obrovské čerstvé medvedie hovno s nestrávenými nedozretými černicami, tiež by vám zredlo. Aj keď podľa stolice to bol očividne medveď - vegetarián, hneď som svižnejšie zacupitala hore briežkom. A aj by som cupila ďalej, len sa nám akosi značky začali strácať a ten náučný chodník, ktorý tam mal byť, nebol naozaj náučný, bola to proste orientačná hra s názvom Hádaj, kadiaľ by si mohol ísť.

Chvíľu sme poblúdili, tuho sa zamysleli nad Máriou, aká musela byť odvážna, keď cválala na koni sama touto divočinou. Láska je mega silná. (Áno, uvedomujem si, že to tam v roku tisícšestoniečo vyzeralo asi inak, ale toto je moja story 😀) Do Polomu dobiehame neskôr ako sme plánovali. Ja úplne uvarená a upečená zo slnka s veľkým pitným deficitom. Martin bol asi len kúsok smädný. Ešteže sú tam Vĺčatká. Zvalím sa do dodávky a vychutnávam si all inclusive starostlivosť. Milujem občerstvovačky. Aj by som si ešte posedela, ale Martin furt do mňa, že poď, už sme tu dlho. Tak idem. Ladným krokom prejdeme cez družstvo plné štekajúcich psov a opäť sme na tých vyslnkovaných lúkach s neviditeľnými odbočkami a nenápadným, prípadne žiadnym značením. Opäť párkrát netrafíme, prípadne stratíme chodník, ktorý asi naposledy presekal ešte Vesselenyi, keď sa šiel na hrad po plachtách k Márii štverať. Stále je mega dusno a opäť mám málo vody, vlastne mám vody 0,00 litra, bolí ma pravé lýtko a na občerstvovačku do Zahorian to už doťapkám len silou vôle. Opäť si vychutnám luxus privátnej občerstvovačky a rozbehnem, teda skôr rozkolíšem sa smerom Rimavská Sobota, kde mám obrovského ružového slona v podobe mega vychladenej royal coly na benzínke Voms. 

DEJSTVO DRUHÉ

Pribiehame do Rimavskej Soboty a ou nou. Vomska nikde, len parkovisko s pár obchodíkmi a kasínom pre nešťastných alebo bohatých. Tak si skromne nalejeme tej prevarenej vody z dodávky, odchlipneme teplej coly. Ja si zajem kúsok bezlepkového chleba s masťou, Martin štandardne nič a nech sa páči ďalej. V nohách cca 68km, do 122 však stále ďaleko. Dohadujeme s Vĺčatkami miesto občerstvovačky pred posledným kopcom. Už ma tie rozbehy po každom zastavení dosť bolia. Ako skúsená supportérka si pravidelne v hlave opakujem čo musím, čo by som mala, čo ma čaká a popritom sa pristihnem, ako nadávam na chuderu Máriu a ako sa mi hrdinka odvážneho príbehu mení na zakomplexovanú emancipovanú kravu, ktorá sa pre kus lásky od vtedy ženatého chlapa drbe cez krkaháje do nejakej riti, a svojou krásou a láskou utrápi Vesselenyiho ženu, Žofiu Bosniak, na smrť. Martin tiež polemizoval, že to čo bolo za kravu, keď sa nenápadne zakrádala cez kríky, hory, lúky, aby si to potom úplne sebavedomo švihla stredom Rimavskej Soboty a že kým neuvidí GPS záznam aspoň z jednej ich jazdy, neuverí, že tá trasa je reálna 😀 

A neverila som už ani ja, keď sme sa vyslovene j.b.li cez kríky, haluze, chrastie bez značenia. Slnko pomaly zapadalo a my sme ešte neboli ani na Veľkom Bučeni. Muchy nás zožierajú, ovady štípu. Neznášam ich. Prosím Martina, aby zabil tú muchu, čo mi bzučí pri hlave už 3km, lebo sa zbláznim. Jemu je jasné, že v mojom aktuálnom rozpoležení mi bude ťažko vysvetľovať, že sa to nedá. Tak elegantne zaťapká rukami pri mojej hlave a povie hotovo. Akurát ma upozorní, že mi tam priletela druhá. Inak ako ogrgeľ proste ten kopec nazvať neviem. Vlastne viem. V.j.b.ny k.k.t. Tak to bolo. Takúto emóciu vo mne vyvoval cestou hore a maximálne upevnil cestou dole. 

Značenie nikde, cesta nikde, iba GPS stále pišťalo, že sme mimo. Už cesta hore sa nám kvôli blúdeniu natiahla a 2,4 km dlhý zbeh, ktorý sme chceli stihnúť ešte za svetla sa zmenil na hodinové blúdenie lesom. A keď už aj Martin začal nahlas spievať, začal sa mi pomaličky prehrávať môj život v hlave. Svietili sme si mobilmi, moja baterka mala životnosť 7% a predierali sa krkahájmi, ktoré nemali konca kraja. Z celej hodiny emócií vyberám:

Ja to dlabem, ja cez to malinčie nejdem. Poď, obídeme to cez les.

Au, do p..

Martin, zle ideme. Ja viem, Katka. To nerieš, poď za mnou. 

Počkaj, musím sa odmotať z toho kriaku.

Už nemôžme byť ďaleko, tu je vysadené pole, prejdeme tadiaľ…. Do puče, to je žihľava, sme na košarisku.

Au, au, au.

Poď, prejdeme cez tieto kríky. To bude len pár metrov.

Au do p..

Počujem hudbu, tam musia byť ľudia, poďme za hlukom.

Už len cez tieto kríky.. Nerob si vlastnú cestu, poď v mojich stopách…. Kde sú tvoje stopy???

A potom, vážení, hlasná rómska hudba, farebné svetielka, spev. Milujem Bulhary! Som myslela, že sa tejto dedinky nedožijem 🤩 Už vidíme dodávku, Vľčatká s čelovkami. Odľahlo mi. 2x som horko preglgla, 3sekundy si revla, dačo prehryzla a vybrali sme sa do Fiľakova pohľadať koniec tejto nekonečnej cesty a exkluzívny vrchol môjho 122km trápenia. Prechádzame dedinou za zvuku mega dynamickej pesničky. Vravím:”Martin, vyberaj shazam!” A tadá, nech sa páči! Užite si aj vy. Toto mi hrá už 4 dni v hlave 😃  https://youtu.be/4iUJdMyKBHI

A aby ste vedeli, že nekecám, tak takto to presne bolo dole tým ogrgeľom.

A aby som sa nerozpisovala do nekonečna, tak long story short: Bulhary - Fiľakovo takto: 

Chytro ma odfoť a pome ďalej, nech sa tu neserieme do rána. Skúsim ešte ten gél, či ho moje telo prijme.

Vo Fiľakove máme rovných 99km. Máriu máme odškrtnutú, už to len dobojovať. Do stovky to dokráčame a potom sa už len indiánskym behom presúvame a odratávam každý chýbajúci meter. V tom Fiľakove som sa riadne opustila. Tam, na konci Márie Széchy, kde sa to všetko končí, ja sa ešte musím drbať asfaltom a nocou ďalších 23km. Meškáme oproti plánu A vyše 2 hodiny. Do  polnoci to teda nebude. Dačo pobehnem, dačo prejdem. V hlave sa mi strieda Accalari z Bulharov s motivačnou rečou Kobyho Bryanta. Už sa ani Martinovi nechce rozprávať. Predsa len je dáku tú hodinu na nohách.

Z celých 23km vyberám:

Martin, mohol by si povedať, že ťa aspoň trošku bolia nohy? Veľmi by mi to pomohlo.

Kde do riti je tá dodávka? Povedali sme si, že o 6km a už mám 6km a 200 metri!

Natriem ti nohy? - Ďakujem, Miši. - Ďakujem áno alebo ďakujem nie?

Martin, keby som teraz na ten účet poslala späť 50evr, už by mi stačilo odbehnúť len 2km. Počítalo by sa to? - Nie, Katka.

Treba mi na wcko. Tam za tým kríkom pôjdem. - Katka, to je cintorín. - Aha, tak tam radšej nie. 

1350metrov do cieľa a nám začne liať? To nemyslia vážne! - To preto, aby sme im v aute nesmrdeli.

A tak dobiehame posledné metre v lejaku, oči ma štípu zo soli, čo mi spolu s dažďom steká po ksichte, ale bežím aj do kopca, ktorý by som bez dažďa určite vykráčala. Na pol očka sledujem hodinky, ani o krok na viac! A je to tam! Po 21 hodinách, 24 minútach a 36 sekundách vypínam garmin, objímem sa s Martinom, dokráčame k dodávke, ťapnem si s Vĺčatkami, skryjem sa do auta pred dažďom. Hotovo. Vybavené. Vymaľované.

EPILÓG

Pocity tesne po? My sme to dali! Všetci! Martin v závratne pomalom tempe bez otlaku, na dvoch mila keksoch a kúsku rizota. Miška s Matúšom celý deň zavretí v dodávke pripravení splniť mi možné aj nemožné. A dala som to aj ja sama so sebou, sama s nimi, oni so mnou 🤩 

ĎAKUJEM, Vĺčatká, že ste ticho čakali pri aute, kým som si porevala, že ste mi sťahovali ponožky, keď ma už hamstringy nepustili nižšie, odignorovali môj break down pred Ožďanmi a ešte ste nás aj doviezli domov.

ĎAKUJEM, Martin, že vždy vieš odkiaľ a kam, kedy áno, kedy nie a kedy určite áno a kedy už vôbec nie 🤣❤️😍

ĎAKUJEM mojej mame, že nám spravila parádne zázemie a Sime, že to s Matesom opäť raz dala na pani.

ÚPLNE NAJVIAC ĎAKUJEM všetkým, vďaka ktorým sa toto skvelé chlapča na nás usmieva už po štvornožky ❤️❤️❤️ 

https://youtu.be/hrUR_1bsgTw