Mária Széchy po dřuhé

VAROVANIE: Aj tento článok obsahuje citovo plochý a emočne labilný obsah pretkaný vulgarizmami, ktoré nijakým spôsobom neslúžia na vyjadrenie degradácie alebo opovrhnutia, ale na lepšie dokreslenie atmosféry už aj tak plytkého obsahu.

“Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.”

Ibaže by hej 🤷‍♀️

Takmer rok ma omŕzala, vracala sa mi v snoch a otravovala ma v myšlienkach, až sme ju v sobotu, 27.5.2023 dali zas. 

Cesta Márie Széchy, ktorú sme s Martinom honostne nazvali magistrála a pritom to je len obyčajná hradná cesta s nejasným, ale zato veľmi hlbokým príbehom. Ona krásna, on bohatý.. Proste moja privátna romanza popretkávaná silnými emóciami a hustými porastmi. Namotala som sa na ňu v blogu Heni Pulenovej a keďže mi raz nestačilo, chcela som skúsiť, či ju zvládnem aj ja buchnúť pod 14 hodín, ideálne pod 13:45.

Plán: že to je celkom navigačný escape room sme zistili vlani, dôkaz čítaj tu: Mária Széchy tenkrát po prvé. My, keďže ju už máme zbehnutú, mysleli sme si neskromne a sebavedomo, že presne vieme kadiaľ bežať, čomu sa vyhnúť, že na Tŕstí sa treba držať vľavo, že nad Hnúšťou nezabudnúť prudko odbočiť vpravo, že Veľký Bučeň treba proste zliezť rovno dole, ani sa nepokúšať nájsť chodník a Bulhary dať oblúkom cez lúku. To bude pohoda bengálska! 

Trt makový!

Tu prichádza obrovské životné ponaučenie!  Príroda v auguste vyzerá úplne inak, ako príroda v máji, čo ti poskytne štedrý priestor na zážitky širokého spektra a kvalitný matroš na ďalší citovo plochý a emočne labilný blog. 

Aby som však pekne chronologicky začala, vráťme sa na začiatok.

Jasné, že sme nevyštartovali načas. To by sa nám ani nerátalo. Oproti vlaňajšku sme však mali trasu podstatne kratšiu, tak načo sa pachtiť 😀 Vĺčatká nás vyviezli na Veľkú Lúku, kúsok od hradu. Fúkalo teda riadne a bola mi zima. Asi aj Martinovi, súdiac podľa fotky. Alebo mu možno bolo treba cikať. Ktovie 🤷‍♀️

Na rozbeh príjemnych 1,5km ku chate pod hradom a potom pár metrov stúpania k bráne k oficiálnemu štartu. Cvak. Zapíname hodinky a bežíme dole z hradu do Muráňa.

Vraj ultrabežci behajú preto tak ďaleko a dlho, aby si hlavu vyčistili od všetkých životných sračiek. Asi na tom dačo bude, lebo ja som sa začala čistiť už na treťom kilometri a čistila som sa ďalších 42 🤦🏻‍♀️ Túto polku behu som si v hlave pomenovala “constant releasing my shit and fueling carbs”.  Moja choroba SNPS, (čítaj syndróm náhlej potreby srania) sa ukázala v plnej krásne. Za celý beh som bola schopná vstrebať 3 maurten gély, 1,5 ks pomaranča a 3 malé chlebíky s masťou. Zľahka som to prekladala sponserom competition od Peťa z RunningPro a čiernym uhlým.

Prvú občerstvovačku nám Vĺčatká pripravili v Polome, čo bolo nejakých 25km od štartu spolu s prvou kufrovačkou a tak do Polomu pribiehame zľava a nie zhora. Chcem si vymeniť botasky, bo ich mám na kompletku mokré z tých nekonečných lúk, ale Martin ma ukecá, že zbytočne, lebo zase ideme do trávy. Vymením si teda aspoň ponožky, samozrejme značky Xtech od chlapcov z Pilexu, prehryznem chleba a hybaj ďalej. Pre istotu kráčame, aby som aspoň chvíľu pošetrila žalúdok. Oproti vlaňajšku sa zmenila trošku aj trasa červenej a už netreba so strachom pomaly cez salaš, pomedzi tie besné psy, ale pekne sa to obchádza zadom, cez lúku plnú kravských lájn a ovčích bobkov. Mňam. 

Ideme kúsok hore, potom bežíme dlhšie dole, prebehneme cez asfaltku a sme zase tam, kde vlani. Síce podľa GPS na trase, ale fyzicky asi ani nie.

Predierame sa takými krkahájmi, že mám pocit, akoby som už bola na Bučni a švihla si to rovno cez to malinčie. Necelý kilometer sme prešli za úctihodných 28 minút a ja sa pomaly lúčim s mojou predstavou cieľoveho času pod 14 hodín, ideálne pod 13:45. Martin sa zastaví a vraví: “ Počkaj, musím si vytriasť botasky a vrátiť lesu, čo je jeho.” Celkom ma to pobavilo, ale aj tak rozmýšľam, ako ďaleko je k ďalšej občerstvovačke, že by som sa na to už vykašlala a zabalila to. Martin sa snaží kompenzovať moju náladu, aj technické nedostatky trasy a na rukách ma prenáša cez obrovskú kaluž, aby som si nezamočila moje aj tak mokré botasky. Párkrát ho zapotáca a ja sa v duchu modlím, aby som spolu s botaskami nemala mokré aj gaťky 🤭 Je to proste chlap-hrdina-dub-stroj 🥰

A ja sa opúšťam ďalej. A on sa tak snaží… Ten istý úsek ako vlani, tie isté opúšťačky, akurát vody už máme aj pre kone do zásoby 😀

Prichádzame na druhú občerstvovačku, niekde pred Rimavskou Sobotou. Zacukrím sa, vyzujem tie mokré botasky, ponožky, prejem si a niekde okolo 45teho kilometra sa to všetko mení. Prestavujem hlavu z módu končím, do módu dám to najlepšie, ako mi dnes pôjde, nech už je to koľkokoľvek hodín, minút, sekúnd. Asi mi pomohol aj fakt, že som si predstavila, ako si všetci moji blízki na mne zgustnú, keď to vzdám. Jano s Martinom mi vrátia moje backyardové husté slovné supporty, Matúš ma vždy podpichne, ked budem chcieť ďalší support, či to chcem aj dokončiť, Miška si vzala dva dni dovolenku v práci kvôli mne a Tomáš by si tiež neodpustil poznámočku pod čiarou. Nie, nie! Takúto radosť im ja nedoprajem! Idem zabojovať o svoju hrdosť, povesť a nakŕmim moje ego úspechom! Odhodlane a sebavedomo sa rozbehnem, aby som zase začala po chvíli pokorne kráčať🤦🏻‍♀️ 

Dačo prebehneme, dačo pokráčame, dačo spapám, dačo vykakám a takto to ide až do Rimavskej Soboty, kde urobím ďalšiu osudovú chybu a prezlečiem sa. Asi som narušila moju telesnú mikroklímu a lokálny biotop, ktorý som si poctivo kultivovala nejaký ten kilometer, ale všetko ma zrazu svrbelo, tlačilo a škrabalo. Našťastie nás Vĺčatká čakali pár km od Rimavskej, pod ledžendery nástupom na Veľký Bučeň, akka MF kopec, ktorého legendu si treba osviežiť v prvom blogu. A okrem ledžendary Bučeň prichádzajú na rad aj ledžendary muchy, o ktoré sa už starám sama, lebo som relatívne pri zmysloch a viem, že inak to proste nebude. 

Niekde pod Malým Bučňom sme si pamätali, že nemáme bežať do lesa, bo neprejdeme, ale obísť to po lúke. Tak obchádzame a obchádzame úplne zle a úplne niekde inde, takže sa zase predierame cez lesík po srnčích stopách a sekneme to krížom cez pole plné obilia. Tak takto sa točil Gladiator! 

Kupodivu vyšlapeme na Bučeň celkom svižne a po prepočítaní es sa rovná vé krát té mi vyjde celkom slušná časová rezerva na jeden komplikovanejší zbeh a potom už len pár km asfaltkou dole kopcom do cieľa. A dole kopcom, to je predsa zadarmo!

Sebavedomo si to nasmerujeme do lesa, lebo vieme, že cez malinčie cesta nevede, keď tu zrazu po pár metroch: ou nou. To čo je toto??? Veď v auguste to bolo síce zarastené a predierali sme sa cez kríky, ale toto je zelené, lepivé, ťahá sa to po nohe, pomedzi to vysoká žihľava, ale hlavne, nemalo to konca kraja! Asi po polhodine boja s prírodou si vypýtam chvíľku, aby som si mohla revnúť. Zhlboka sa nadýchnem a vravím Martinovi: “Nehľadaj žiadne lepšie cestičky, poď rovno dole. Mne je jedno kadiaľ, len poďme rovno dole, prosím.” Tak sme šli. A zišli sme asi presne sekundu pred mojim psychickým zrútením. Už len kilometer do Bulharov.

Vľčatká nás tam už vítajú s otvorenou dodávkou. Vytrasiem bordel z topánok, povyťahujem zopár šípov, doplním vodu, vcucnem maurten a bežíme aj s hŕstkou miestnych detí, ktoré sa snažia s nami komunikovať. Ale keďže ani ja, ani Martin nevieme maďarsky a rómsky tiež nie, konverzácia je prevažne monologická. Skúšam anglicky, ale odozva žiadna. Tú anglinu neviem, či som naozaj aj skúsila, alebo som si to len myslela, každopádne, chcem v tomto jazykovom okienku pôsobiť vzdelano 🤭

Posledné kilometre pred nami. Bežím za Martinom, aj sa celkom teším, že už bude koniec, aj si myslím, že to stihneme pod tých 13:45, aj nevládzem. Povedala som si, že sa až do cieľa nepozriem na hodinky. Buď to vydá, abo nevydá. Keďže trpezlivosť nie je moja najsilnejšia stránka, predsa len pozriem na tie hodinky a tam tempo 4:50 dole kopcom. Nastáva vnútorný monológ: “Ty si normálna, Kata? Veď to nemáš šancu ustáť toto tempo. Ťa odpáli o chvíľu a rozcapneš sa na tom asfalte ako žaba.” Začínam spomaľovať a netuším, či je to cielené, alebo mi normálne dochádza. Martin mi vraví, aby som ešte zabojovala, že už je to len kúsok. Síce potichu, ale úplne zrozumiteľne a neslušne ho pošlem presne tam a ešte dodám, že ja sa tu o sekundy na 80km trati naháňať nejdem. Tak či onak to pod tých 14hodín bude a koľko, to mi bolo v tom momente úplne jedno. Hlavne, nech som už v cieli. Prebiehame železničné priecestie, prebiehame park a tadá, Fiľakovo železničná stanica, stĺpik s ceduľou, konečná. Som šťastná, som spokojná. Martin do mňa ešte šťuchne, aby som vypla hodinky. 

Vĺčatká moje cieľové šťastie nestihli, lebo netušili, že budeme ten záver bežať tak tuho. Vlastne ani ja som nie.

Netuším, prečo práve Mária Széchy a ani nemám vysvetlenie prečo som sa tak na ten čas namotala 🤷‍♀️ Asi to tak malo byť, asi to bude tá hlava pažravá. Každopádne mi to vyšlo a nebudem sa hrať na skromnú. Som spokojná a chcem veriť, že tu som bežala poslednýkrát🙂 

Čo dodať na záver?  Martin to so mnou štandardne odbehol na jednej mile a trochu sa aj rozšupol, lebo si pribalil aj jeden banán 😀 Vĺčatká opäť raz skvelo odsupportovali, starí rodičia postrážili Mateja a ja som si vďaka tejto mojej skvelej rodine mohla úplne sebecky poleštiť moje ego a vybaviť účty s pani Máriou. 

Vyšlo to celkovo na 85,5km do diaľky, necelých 2000m do výšky a na 13,37 hodín príbehov a emócií 👌

 Ďakujem, že môžem a ďakujem, že mám s kým ❤️❤️❤️ 

PS: Sľubujem môjmu trénerovi, že toto je môj posledný mimotréningový exces, ale každopádne, objemy by boli 😃