ULTRAgalaktická

Mohlo to byť tak cca 10-12 rokov dozadu a určite to bol deň, keď som sa nudila a myslela si, že som nešťastná. Poznáme to viaceré, vysoká škola, prvé dieťa, druhé dieťa a žena je vtedy rada, že je osprchovaná a v lete má zaholené aspoň pazuchy. Takto ubieha deň za dňom a ani sa nenazdáš a 10 rokov zo života pretečie ako voda. Zrazu máš 30, keď v tom životnom chaose precitneš a zistíš, že obe deti sú už inštitucionalizované a tebe sa po x rokoch dá ísť poobede na kávu, alebo normálne civilizovane nakúpiť. Úprimne, chvíľu mi trvalo, kým som sa s týmto časom naučila rozumne hospodáriť, ale stále lepšie neskôr ako nikdy. Takže určite to bol taký jeden z tých nudných, opúšťacích dní ako stvorených na životnú zmenu a dôležité životné rozhodnutia, lebo inokedy na drámu nemám čas. A tak som sa rozhodla. Od zajtra dramaticky zmením svoj životný štýl. Od zajtra je super termín, taký najlepší. Poľahky mu ešte konkuruje od prvého, od pondelka a od nového roku, ale od zajtra je taký akurát ekvival...

Ďalší z kategórie: „Tebe sa žije, keď si učiteľka. Ty sa máš. To ty raz dva deti svoje doučíš. Ale čo my, čo musíme aj do roboty chodiť, aj sa s deťmi doma učiť? Tento piaty ročník, to je des. Ja už nevládzem. Všetko sa s ňou musím učiť. Všetko. Keby si ty len vedela, čo všetko musí vedieť!“ Milí rodičia, nezvládate úlohy dištančného vzdelávania svojho školopovinného dieťaťa? Nie ste v tom sami! Všetci sme si tým prešli. Ja, napríklad, pred niekoľkými rokmi a za chvíľu ma to čaká zas. A prečo? Lebo tie úlohy decká dostávajú od nepamäti. Lebo to, že som učiteľka, neznamená, že musím vedieť všetko. A ani neviem. A nikdy ani nebudem. Lebo je to proste normálne a nie je to hanba. Teda, ako kedy zase :D Toť, pozrime sa na bežnú životnú rutinu ženy-matky, ktorá je vzdelaná, sčítaná, inteligentná, vie sa plynulo dohovoriť niekoľkými jazykmi, má čo-to odžité, dačo aj pocestované, zvládne odbehnúť maratón, slušne varí, zvrte aj kysnuté, pestuje si kvások a neštíti sa ani manuálnej roboty. Na...

Pár rokov som si pobehovala len tak, kde prišlo a ako sa mi chcelo. Môj budúci zať ma však naučil plánovať si aj behačky. Proste dať si 2,3 hlavné športové výzvy vždy na celý rok dopredu. Potom ich pekne zverejniť na sociálnej sieti, nech to má človek ako záväzok, lebo ako sa hovorí, sen bez cieľa je len taký prd do vetra. Rok 2020 nebol iný. Ciele veľkolepé, tréningy nadupané, korona však neúprosná. V marci som si stihla ešte odbehnúť svoju rekordnú 10tku za jednu vyučovaciu hodinu a potom nás zavreli. Tak sa moje pretekové ambície a bežecké highlighty sezóny premenili na lockdownové extravilánové dobrodružstvá. Presne už neviem, ako sme sa dopracovali k Chabencu, ale Kiku omŕzal už nejaký ten piatok. Mala za sebou niekoľko neúspešných výbehov ako z Magurky, tak aj z Troch vôd a pán kopec stále odolával. Myslím, že prvýkrát sme sa o ňom bavili, keď mi Kika robila sparinga na mojom prvom a dúfam, že nie poslednom maratónskom pobehaní, keď som si bežkala na trase Podbreziny- Veterná P...

TuriecTrail akka môj prvý "dlhý" súťažný trail Začnem už štandardne mojou ultra Peťkou :) Tak si spolu plánujeme tú našu mimosúťažnú NTSku a ja stále netuším ako sa to stalo a prečo som to urobila, ale zrazu som sa jej votrela na Turiec Trail ( http://www.gpt.sk/index.php/turiec-maraton ). Upodozrievam z toho stále moju SNPčkou rozochvenú dušu, lebo nikdy som pretekovo neodbehla nič dlhšie ako polmaratón, aj to len na ceste. Z horských trailov bol najdlhší a najvyšší Beh do Choča, čo stále nie je ani 1/3 z vyše 40km, na ktoré som sa prihlásila. Ale očividne sa mi to v tom momente zdalo ako super nápad. Prvýkrát som to tajne oľutovala na samotnej NTSke, keď ma niekde ďaleko od štartu a ešte ďalej do cieľa prekvapila myšlienka, že o týždeň chcem dačo takéto bežať súťažne. Zapochybovala som o svojom mentálnom zdraví. Neskôr ma Martin upokojil, že je to o čosi kratšie a nižšie. Navyše už viem, že potrebujem veľa jedla a ešte viacej vody. Nie je nad osobnú skúsenosť. Peťka sa so s...

Ultra ego neľúbi Ani presne neviem kedy a ako sa to stalo, ale určite viem, že pred Peťkou nesmieš žiadny sen o ultra behu povedať len tak. Čo vyslovíš, to sa mihnutím oka zhmotí do konkrétneho dátumu a môžu aj traktory padať, proste sa ide a bodka. A takto nejako sa mi stala hrebeňovka z Telgártu na Čertovicu. Teda konkrétne 1/2 Nízkotatranskej stíhačky, ktorú sme si chceli prebehnúť nesúťažne, len tak, pre radosť. Z Telgártu do Šumiaca, potom hore na Hoľu a šup ho do cieľa, čo v preklade znamená 49km dlhej a cez 2600m prevýšenej slovenskej nádhery v priamom prenose. Predpoveď počasia v ten deň síce nič moc, ale keď si raz deti na nedeľu zariadiš, proste nešpekuluješ a ideš. Povzbudená stále nespracovanými emóciami z SNPčky a odhodlaná prekonávať samú seba som samozrejme hneď ráno zaspala. Rýchlo som sa dala dokopy a už trielila po Peťku. V aute som si len tak skromne prebehla, či mám všetko, čo potrebujem a v duchu som sa spoliehala na môjho ultra frajera, s ktorým sme mali zraz na...

  Ako sa stať winter ULTRAgalaktickou bežkyňou za dva týždne Na jednu winter ULTRAgalaktickú bežkyňu potrebuješ: Obrovský kus ULTRA nevedomosti 1ks pokročilej ultrabežkárskej kamošky 1ks ultra virtuálneho preteku, ktorý pokúša tvoju ultrabežkársku kamošku 1ks frajera, ktorý ťa v tom podporí a vlastní mega dodávku 1ks trailových botasiek ( ja som vsadila na Salomon S/lab ultra 2) 1ks bežeckej vesty ( za mňa opäť Salomon ADV Skin3 – zišiel by sa väčší, ale to som ešte nevedela) 1ks kamošky, ktorá má trailové paličky navyše Minimálne 2ks ponožiek a niečo na prezlečenie 1ks hrniec silného kuracieho vývaru s ryžovými rezancami Zopár gélov (ja som vstrebala 5ks hydrogélu Maurten) a dáku tuhú stravu Ako na to Najskôr si treba dať dvojmesačnú vynútenú bežeckú pauzu, aby bol človek pri chuti a nevedel sa dočkať, kedy konečne vybehne. Potom sa netreba brániť úplne intímnemu vzťahu s tvojou frustráciou, keď sa to pobehovanie ani po dvojmesačnom tréningu nepriblíži štandardu, na ktorý si bola ...