TuriecTrail

TuriecTrail akka môj prvý "dlhý" súťažný trail Začnem už štandardne mojou ultra Peťkou :) Tak si spolu plánujeme tú našu mimosúťažnú NTSku a ja stále netuším ako sa to stalo a prečo som to urobila, ale zrazu som sa jej votrela na Turiec Trail (http://www.gpt.sk/index.php/turiec-maraton). Upodozrievam z toho stále moju SNPčkou rozochvenú dušu, lebo nikdy som pretekovo neodbehla nič dlhšie ako polmaratón, aj to len na ceste. Z horských trailov bol najdlhší a najvyšší Beh do Choča, čo stále nie je ani 1/3 z vyše 40km, na ktoré som sa prihlásila. Ale očividne sa mi to v tom momente zdalo ako super nápad. Prvýkrát som to tajne oľutovala na samotnej NTSke, keď ma niekde ďaleko od štartu a ešte ďalej do cieľa prekvapila myšlienka, že o týždeň chcem dačo takéto bežať súťažne. Zapochybovala som o svojom mentálnom zdraví. Neskôr ma Martin upokojil, že je to o čosi kratšie a nižšie. Navyše už viem, že potrebujem veľa jedla a ešte viacej vody. Nie je nad osobnú skúsenosť. Peťka sa so svojou trailovačkou podelila tu: https://ultrabezeckezapisky.blogspot.com/2021/08/turiec-trail-velka-fatra-42-41km-1624m.html Tak sme teda vyrazili do Blatnice skoro ráno. Peťka asi počítala s tým, že zaspím a dala nám šancu na bezstresový príchod a dosť času na rozcvičku. Zbalila som všetko, čo mi minulý týždeň chýbalo a ešte aj čosi navyše a normálne som meškala len nejakých 5-10 minút. Martin najskôr nechcel ísť, ale asi ho život v dodávke baví, lebo za nami aj tak prišiel a stihol aj štart. Dokonca ho tam aj spoznali a aj ho pochválili za SNPčku, ktorú s Matúšom odbehli za úctihodných 9,5 dňa, ale keďže on disponuje aj mojou dávkou skromnosti, vôbec si túto popularitu neužil a tváril sa skôr zaskočene a zahanbene, ako hrdo a pyšne. No ale o inom som chcela. Stojím na štarte a snažím sa nepôsobiť nervózne. V hlave mám len jeden cieľ - dobehnúť v limite a zdravá, keďže búrka je už trápny štandard na mojich trailoch. Klamem. Som predsa súťaživý typ. Ešte som nechcela skončiť posledná a v tom najlepšom prípade to dať pod 6 hodín, v najhoršom pod 8. Reálne som sa cítila na cca 7 a niečo. Tieto dlhé traily sú zradné. Vôbec nevieš podľa výzoru ohodnotiť, kto ako behá a na koho sa zavesiť. Odštartovali sme a keďže sa na úvod bežalo dosť dlho a dosť mierne Blatníckou dolinou, oddelila som sa od Peťky presvedčená, že ma v prvom kopci vypľutú dobehne. Profil trate som mala naštudovaný detailne. Dva grcné kopce, ktorých názvy stále netuším, odbočka doľava na občerstvovačku na Kráľovej studni, potom kus hore na Krížnu, zase doľava hrebeňovkou na Ostredok a už len dole Gáderskou dolinou cez občerstvovačku na Drobkove. Navigačku v hodinkách nemám, tak som sa spoľahla na mobil a hádam vždy s niekým pobežím. Ako pravú rozmaznanú paničku z asfaltu ma ani nenapadlo zo začiatku sledovať značky. Zvlášť, keď sme stúpali do prvého výživného kopca, keď tu zrazu dakto, že haló, ideme zle. A keďže toto je už môj tretí dlhší trail, odvážne použijem odborný jazyk tohto spoločenstva. Tak sme teda zakufrovali dačo málo doprava, keď sme mali ísť doľava. (Význam slova kufrovať som sa naučila nedávno od Lenky Vacvalky, bo tá zakufrovala na tom talianskom traily hodinu. Dovtedy som si myslela, že to znamená po behu sa dakde zložiť, vyspať a druhý deň bežať ďalej. Akože vybaliť a zbaliť kufre. Logika, nie?) Našťastie sme sa rýchlo našli, a o chvíľu už boli hore na prvom kopci a ja som sa naivne tešila na príjemný zbeh, ktorý sa nakoniec dosť nápadne podobal na náš winterUltra Smrekovica trail. Akurát bolo teplo. Teda dusno a tak som sa zase šúchala, preliezala, šmýkala a tvárila, že to robím bežne a že teda vôbec nie som zaskočená, aj keď týpek, čo to zvrchu pustil, na pána po chvíli povedal, že tento zbeh už dávno stratil slušný názov. Po zbehu však prišla celkom príjemná zmena. Široký cyklochodník s behateľnými vlnkami, ktorý som si užila a ani neviem ako popredbiehala všetkých, čo boli predo mnou a pyšne stúpala vpred. Keď tu zrazu haló, doprava, odboč doprava. Do orieška prasknútého, to čo robí tá moja navigačka v mobile?? Kukám na mobil a zapnem zvuk.. Vrátim sa, odbočím doprava a šlapem hore a preliezam, preskakujem, obieham, vsypem prvé magnézko, gél som si dala preventívne ešte pred prvým kopcom a teším sa na občerstvovačku na Kráľovej studni, kde ma už čaká môj ultra Martin a som mega šťastná, keď som tam, lebo tá búrka, čo hlásili neprišla. Prvýkrát v živote si vychutnávam občerstvovačku v kľude, dokonca si aj sadnem, čo pri asfaltových behoch nepripadá do úvahy, lebo si stále v pohybe, vytrasená, v chvate a pote v tvári sa snažíš trafiť pohárom do úst. Ak sa ti ten pohár samozrejme podarí zachytiť. S kľudom Angličana povytriasam bordel z topánok, doplním vodu, prejem si, porozprávam sa a kým zľahka žartujem s prítomnými, elegantne ma predbiehajú všetci, ktorých som krvopotne predbehla ja. Tak sa teda odlepím z tej stoličky a ležérnym krokom a plným bruchom vykročím smerom ku Krížnej. Po tých dvoch kopcoch a hustých zbehoch sa tam vyhupnem celkom svižne, míňajúc chlapa, čo sa snaží rozchodiť kŕč, ďalšieho, čo prepálil začiatok a ja som na seba hrdá, že ako začiatočník mám toto celkom slušne poriešené. Zrazu zafúka vietor, zahrmí zprava, potom aj zľava a ja sa o dušu spasenú rozbehnem, aby som to pred búrkou stihla do lesa. Bežím krásnym otvoreným hrebeňom na Ostredok a opakujem si Peťkine slová: čupnúť si a zbaliť sa do klbka. Trošku sa upokojím, lebo dobieham chalana asi o dve hlavy vyššieho odo mňa a úplne sebecky dúfam, že by si ten blesk hádam vybral jeho. Ja mám predsa 3 deti, ja musím domov variť a prať! Rozbehol sa však aj pánko a to som už nestíhala. Ale nakoniec sa z neho vykľul gentleman a odprevadil ma až do toho "bezpečného" lesa. Hrmí, blízka sa, búcha to okolo mňa a leje. Ten "bezpečný" lesný zbeh je tragický. Chodník sa zmenil na blatový pás a nemať paličky, asi si tam čupnem a zavolám horskáčov, nech ma prídu zachrániť. Chalani si to pustili dole na odvážnych a už ich nevidím, iba občas začujem kadejaké írečité slovné spojenia, keď sa im šmykne. Vybieham, teda zosuniem sa z lesa. Zľahka mi odľahne, lebo predo mnou sa vinie chodník, ktorý traverzuje stred kopca. Konečne dačo normálnejšie. Omyl. Z krásnej zelenej trávičky sa vykľula žihľava minimálne po kolená. Neznášam žihľavu a ešte ma k tomu začínajú chytať kŕče do oboch lýtok. Nasypem si zase magnézka, z hlboka sa nadýchnem a paličkami rozhŕňam tú mrchu, nech ma celú nedopŕhli. Na tom rozrytom, blatovom chodníku sa cítim ako koza na ľade. Máš, čo si chcela, Kata. Chcela si trail, chcela si ultra, tadá, máš to mať. Tie kŕče sú otravné, žihľava nepríjemná, počasie otrasné a opäť, ako to v týchto situáciách býva zvykom, ako jednotka neveriaceho človeka, pýtam sa sama seba: Pane Bože, čo ja idem teraz robiť? Mňa ani vo sne nenapadlo, že by som mohla mať kŕče a že mi všetci zdrhnú a budem sama v lese, búrke, opustená. Ale aspoň už sledujem poctivo značky. Tetku v navigačke som vypla. Liezla mi na nervy. Asi som vyslala zlú otázku, lebo ma zrazu vysekalo v plnej kráse do tej žihľavy. Samozrejme, že som sa zošmykla bokom a spadla som na chrbát nohami hore kopcom, hlavou dole. Chvíľu som vyzerala ako taký chrobák, čo trepoce nožičkami a netuší, čo robiť. Poučená zo skialpov viem, že keď neovládam dáky breakdancerský intergalaktický skok, nepostavím sa. Sľúbila som si, že sa najskôr zachránim a až potom si revnem. Opačne by mi to mohlo privodiť stav opustenia a nechať sa nájsť horskáčmi mokrá, opustená, špinavá a ešte v žihľave nie je práve na storku na instagram. V hlave som si predstavovala, ako by asi vyzeral ich status zo záchrannej akcie na facebooku. Celkom ma to pobavilo. Potom som si prehrala tie múdre komenty ľudí pod tým statusom a už som taká pobavená nebola. No nič, musím to dáko zvládnuť sama. Pokrčím teda nohy, zapriem sa nimi, že sa nejako elegantne zvrtnem. Chyba. Cítim, ako mi začínajú tvrdnúť lýtka. Dostať kŕče do oboch nôh v žihľave, keď ležíš dole kopcom na chrbte, to proste nevymyslíš. To je asi to pravé ultra. Tak sa pekne v tej žihľave pomrvím, ponaťahujem, postrečujem, vsypem ďalšie magnézko a jasné, že sa úplne nekoordinovane zošuchnem ešte o kúsok nižšie, takže už mi je všetko jedno. Cítim tú mrchu všade. Prevalím sa na brucho, zvrtnem sa správnym smerom, kľaknem si a paličkami si pomôžem hore. Konečne! Ok, v žihľave teda neumriem. Všetko ma páli, štípe, ale som šťastná, že stojím a som späť v lese. Zajem si, napijem sa a keďže leje a všade je blato, začnem sa pomaly šmýkať od stromu k stromu dole. Mega tá žihľava štípe. A v tom si uvedomím, že vlastne ja už vôbec nemám kŕče, nôžky mám parádne prekrvené, svalový tonus obnovený. Milujem žihľavu! Síce tempom starej matere, ale bezpečne schádzam dole kopcom, kde sa konečne dostávam na občerstvovačku na Drobkove a už ma čaká len dlhý zbeh pohodlnou cyklocestou dole do cieľa. Nohy príjemne štípu, dážď chladí a už mi ani tie hromy a blesky tak nevadia. Prichytím sa pri tom, že sa usmievam. Tých 12km čo mi ostáva, to je už nič. To dám aj s nohou v sáčku, ako píše Julka vo svojej knihe. Omyl. Nič to prestalo byť, keď som začala ťapkať posledných cca 9km po asfalte. A to bolelo viac, ako celá story v žihľave. Asfalt bolí v trekových topánkach akosi viac. Opúšťalo ma znovuzískané nadšenie, už ani tá žihľava tak neštípala a do popredia sa pretláčal krč v pravom lýtku. Ale zase jedla a pitia som mala stále dosť. Tak som si znova prejedla, zapila a šuchtala sa dole. Moje ego trošku pookrialo, keď som predbehla zo dvoch chlapov, čo mi zdrhli v lese a ďalších dvoch som mala na dohľad. Kde je asi Peťka? Hádam je v poriadku. Ten asfalt je nekonečný. Skoro ako cesta na Ramžu z Priehyby. Celým zbehom dole sa mnou tak priebežne a neočakávane strieda celá škála ženských pocitov zosilnená mojou ženskou periódou. Ešteže sa nebeží počas ruje. To som kadejaké príhody počula s jeleňmi a touto čisto ženskou radosťou. Aj sa mi miestami zdá, že sa celkom držím, aj sa teším, aj sa občas usmievam, aj mi je do plaču, aj smutno, aj dlho samej, aj boľavo, aj hrdo a pyšne, keď sa po dlhej dobe pozriem na hodinky a zdá sa, že to do tých 6 hodín stihnem, keď sa neopustím. Ku koncu mi pribehol čo-to oproti aj Martin a štandardne sa snažil odpútať moju pozornosť od môjho trápenia rozprávaním o kadejakých kravinách. A možno to ani neboli kraviny, ale už sa mi tak ťažšie sústredilo na obsah. Asi mi to aj pomohlo, len už som chcela z toho husne tvrdého asfaltu preč. A to chcem v októbri na ceste bežať svoj historicky intergalaktický maratón pod 4 hoďky v Chicagu. Som ja normálna? Je vlastne niekto z tejto komunity dialkársko- bežeckej normálny? A tí, čo bijú tie intergalaktické časy na 100vkách a 200vkách? Kým ja dobehnem do cieľa, Majo Priadka už bude doma osprchovaný. Ale zase také husté zápisky z kategórie ľudia-príbehy-emócie asi v kaviarni na kávičke nezažijem. Vyhodnotím teda svoj život ako šťastný a plnohodnotný a do cieľa dobieham šťastná, prešťastná a hlavne spokojná a najedená. Vôbec mi nevadilo, že som ďaleko za prvými. Podľa mňa sa na tých posledných tešia organizátori oveľa viac, ako na tých prvých. Vlastne sa ťa nevedia dočkať :D