Chabenec OneTime - NextTime

Pár rokov som si pobehovala len tak, kde prišlo a ako sa mi chcelo. Môj budúci zať ma však naučil plánovať si aj behačky. Proste dať si 2,3 hlavné športové výzvy vždy na celý rok dopredu. Potom ich pekne zverejniť na sociálnej sieti, nech to má človek ako záväzok, lebo ako sa hovorí, sen bez cieľa je len taký prd do vetra. Rok 2020 nebol iný. Ciele veľkolepé, tréningy nadupané, korona však neúprosná. V marci som si stihla ešte odbehnúť svoju rekordnú 10tku za jednu vyučovaciu hodinu a potom nás zavreli. Tak sa moje pretekové ambície a bežecké highlighty sezóny premenili na lockdownové extravilánové dobrodružstvá. Presne už neviem, ako sme sa dopracovali k Chabencu, ale Kiku omŕzal už nejaký ten piatok. Mala za sebou niekoľko neúspešných výbehov ako z Magurky, tak aj z Troch vôd a pán kopec stále odolával. Myslím, že prvýkrát sme sa o ňom bavili, keď mi Kika robila sparinga na mojom prvom a dúfam, že nie poslednom maratónskom pobehaní, keď som si bežkala na trase Podbreziny- Veterná Poruba - Ústie Žiarskej – Bobrovecká dolina – Matiašovce – Trnovec – Behárovce – Pavlova Ves - Bobrovec – Trstené – Háj Nicovô. Ani som neverila, že na tomto okruhu človek môže nastúpať vyše 800m. O 3 dni neskôr sme sedeli v aute, aby sme odbehli síce o viac než polovicu kratšie, ale zase o jednu tretinu vyššie pobehaníčko. Už cestou do Jasnej nám bolo jasné, že romantický trailík s jemným horským vánkom vo vlasoch to nebude. Vzhľadom na blížiacu sa zimnú uzáveru sme však veľa času na čakanie babieho leta nemali. Ako rodené optimistky sme verili v silu pravej horskej inverzie. Keď sme vyliezli z auta nad Mikulášskou chatou, začalo popŕchať a okrem robotníkov na okolitých stavbách a zavlažovacích jazierkach tam nebolo po bežných turistoch ani stopy. Mohlo nám dôjsť prečo asi, ale ako som uviedla vyššie, sme rodené optimistky, takže myšlienka nevhodného počasia na vysokohorskú trailovačku nám ani nenapadla. No dobre, možno trochu aj hej, ale v znení hesla „keď chceš byť úspešný, nemôžeš byť neúspešný“ sme sa pustili cez blatové stavenisko smerom na Tri vody. Asi tadiaľ dnes šlo naozaj málo ľudí, alebo sme také krásne, ako si s kamkou myslíme, lebo robotníkov sme teda zaujali. Slušne sme odmietli ich čajíčkové ponuky a vbehli do lesa. Stále jemne popŕchalo a celkom slušne pofukovalo. O poveternostných podmienkach ešte pár slov prehodím. O behu po mokrých kameňoch a konároch sa tu rozpisovať nejdem. Proste keď v kopcoch prší, alebo pršalo, tak je mokro a šmýka sa. Vlastne vtedy cestou na Tri vody tečie voda chodníkom a tečie aj od Troch vôd na Poľanu. Teda opačne. Z hora dole, ale my sme šli z dola hore, tak aj voda nám tiekla cestou z dola. A tiekla, až kým sme sa nedostali na serpentíny a nezačali traverzovať kopec do sedla. Stále popŕchalo a fúkalo. Múdra apka v mobile však povedala, že o jedenástej má prestať fúkať. Neprestalo. Neprestalo ani o druhej, keď sme nasadali do auta. Vtedy sme to však ešte nevedeli a stále veriac v inverziu ťapkali pomaly hore. Prvýkrát sme zneisteli na Poľane, keď sadla hmla a nevideli sme žiadne kopce okrem toho, na ktorom sme stáli. Keďže malo o 20 minút prestať fúkať, pomaly sme sa rozbehli po hrebeni ďalej. Behom pár minút však hmla zhustla tak, že som miestami neviedla ani samu seba. K tomu sa pridal vietor takej sily a intenzity, že sme sa nevedeli poriadne ani obliecť a nezapnuté bundy nám viali na pleciach ako zástavy. Vtedy sa nám vyparila aj posledná kvapka našich optimistických očakávaní, vyplávali na povrch všetky materinské pudy a vrátili sme sa statočne vyfúkané cez 3 vody a Brhliská k autu. Chabenec teda ani na 7mi krát nepadol. Vŕtať nám v hlavách, ale fešák, neprestal a tak sme si deň pred uzáverou povedali, že buď teraz, alebo až o rok. Scenár ten istý, pod mrakom, zľahka mrholí, ale fúka oveľa menej. Vlastne len tak pofukuje. Nevieme to objektívne zhodnotiť, lebo od poslednej návštevy Tatier máme totiž obe jemne posunutú latku intenzity vetra. K Trom vodám štandardne mega šmykľavo, potom o trošku menej. Stúpali sme do priesvitnej hmly a v hlavách sa nám prehrával scenár z minula. Keď sme sa však na prvej serpentíne otočili smerom k Západným Tatrám, otvorila sa vo výreze doliny krásna inverzná panoráma, ktorá nám vliala nádej v úspešné konce a prinútila pridať do kroku. Opäť žiadni ľudia, len my dve, samé na chodníku, stúpajúc po červenej značke do sedla Poľany. Ako sme stúpali, hmla sa pomaličky rozplývala a na hrebeni na nás už čakal úplne iný svet. Z toho sivého, pochmúrneho Mikuláša sme sa dostali do pre mňa najkrajšej časti Nízkych Tatier. Výhľady značne skreslené z nedávnej návštevy nás na chvíľu prinútili zastať a len tak sa rozhliadať. 1885 metrov nad morom. Ticho, slnko, takmer bezvetrie, obloha modro-modrá popretkávaná vatovými oblakmi. Všetko dookola hralo farbami jesene. Všade som chcela odbehnúť, všetko som si chcela ísť pozrieť z blízka, jednoducho pol Slovenska na dlani. Dýchala som zhlboka a asi som aj na chvíľu zavrela oči a hlavou mi prebleslo, že nech už máš ten život akokoľvek komplikovaný, v tom momente, počasí, prírode nemôžeš byť nešťastný. To sa jednoducho nedá. A keď predsa len hej, najvyšší čas obrátiť sa na odborníka 😊 Pozeráš sa dole, do doliny a všetky starosti, problémy, boliestky, povinnosti sú tam niekde ďaleko, vyše 1000 výškových metrov nižšie, ukryté v tej hmle. Všetko spolu hralo, všetko spolu ladilo. V tom počasí, na tom mäkkučkom a jemne vlnitom teréne hrebeňa, ktorý sme mali opäť len samé pre seba, to bežalo samo. Kamzíky, ktoré nás z bezpečnej vzdialenosti sprevádzali celou cestou boli už len takou čerešničkou na torte. Všetka tá vôňa tých hôr, slnka a jesene sa mi vpíjala do pľúc a pokožky. Cestou cez Krížske sedlo a Kotliská sme poškuľovali po okolitých hrebeňoch, ktoré lákali svojou majestátnosťou a budili rešpekt svojimi strmými svahmi. Po vyše hodine intenzívneho kochania sa nám konečne podarilo pokoriť ten zakliaty kopec. A výhľady boli vskutku intergalaktické. Od Kráľovej hole, cez Baranec, Veľký Choč. Odučila by som tam z toho kopca geografiu hádam celého Slovenska 😊 A tu, v tejto nádhere, stojac na tom Chabenci 1955 metrov nad morom, sa zrodili naše prvé ciele na rok 2021. NTSka a hrebeňovka Západných Tatier. Aby som to všetko zhrnula a nezabudla. Zaparkovať je asi najlepšie pri hotely Marmot, potom po červenej cez Tri vody smerom do Sedla Poľany, hore na kopci doprava a stále po červenej cez Krížske a Kotliská na Chabenec. Tam sa treba poriadne vynadívať a keď je čas, chuť a sila, zbehnúť cez Ďurkovú do Magurky, alebo z opačnej strany do Dúbravskej doliny, alebo pre tých náročných až na Donovaly. Netreba sa nechať zaskočiť prudším a dlhším maximálne hodinkovým stúpaním do sedla. Potom je dosť času na vydýchanie. Hlavne treba odhadnúť svoje sily, bežať s rozumom a domov prísť šťastlivo 😊 Celý tento náš doobedný únik od šporáka podľa GARMINU meral necelých 18k, trval 4 hoďky a 22 minút žensky svižným, miestami kochacím tempom s príjemným občerstvovacím posedením na vrchole a nastúpanými 1225 výškovými metrami. Info pre užívateľov chatárskej turistiky: je to síce krásna, ale spoločensky nezaujímavá turistika, nakoľko cestou žiadna chatička, len zaparený rožok s paštikou a paprikou v servítke, horalka a voda v batohu. A čučoriedky. Mega čučoriedky cestou hore do sedla. Nám sa ušli na konci októbra už len také zbytkové, ale zato stále mňamkové. Určite sa nájdu fešáci a fešatky, čo by túto trasu zhltli na raňajky pred prácou, ale zase pre matky od šporáka sú 4 hoďky tak akurát, kým hovädzina zmäkne v polievke a deti s ockom vypozerajú celé nedeľné rozprávkové pásmo. Nehovoriac o tom, že treba síl a energie pošetriť na poobedné veci s domácnosťou súvisiace a aktivity rodinu utužujúce 😉