WinterUltra
Ako sa stať winter ULTRAgalaktickou bežkyňou za dva týždne
Na jednu winter ULTRAgalaktickú bežkyňu potrebuješ:
- Obrovský kus ULTRA nevedomosti
- 1ks pokročilej ultrabežkárskej kamošky
- 1ks ultra virtuálneho preteku, ktorý pokúša tvoju ultrabežkársku kamošku
- 1ks frajera, ktorý ťa v tom podporí a vlastní mega dodávku
- 1ks trailových botasiek ( ja som vsadila na Salomon S/lab ultra 2)
- 1ks bežeckej vesty ( za mňa opäť Salomon ADV Skin3 – zišiel by sa väčší, ale to som ešte nevedela)
- 1ks kamošky, ktorá má trailové paličky navyše
- Minimálne 2ks ponožiek a niečo na prezlečenie
- 1ks hrniec silného kuracieho vývaru s ryžovými rezancami
- Zopár gélov (ja som vstrebala 5ks hydrogélu Maurten) a dáku tuhú stravu
Ako na to
Najskôr si treba dať dvojmesačnú vynútenú bežeckú pauzu, aby bol človek pri chuti a nevedel sa dočkať, kedy konečne vybehne. Potom sa netreba brániť úplne intímnemu vzťahu s tvojou frustráciou, keď sa to pobehovanie ani po dvojmesačnom tréningu nepriblíži štandardu, na ktorý si bola zvyknutá. Takže sa vlastne trápiš už 4 mesiace a návrat do intergalaktickej formy máš v nedohľadne. A keď konečne začneš mať pocit, že sa to začína lámať v tvoj prospech, primieša sa ti do toho dvojtýždňová karanténa so 4ročným synom v panelákovom byte. Takže tvoj jediný pohyb spočíva v behaní po byte ako SuperMario pokrikujúc jahúúú v tesnom závese za tvojim synom, ktorý na seba prevzal úlohu Luigiho a pre zmenu zavíja vihíííí. Toto všetko si ešte preložíš online vyučovaním a zaklincuješ suchým februárom, lebo si čerstvo zaočkovaná. (Poznámka: Zase, aby som sa úplne neopúšťala, až taký suchý ten február nebol.) No, a do tohto prudko citovo plochého a emočne labilného životného obdobia potrebuješ pridať 1ks pokročilej ultrabežkárskej kamošky s otázkou – citujem „Kati, K100 Virtual, pridala by si sa?“ (Poznámka: Odborné detaily nášho trailu si môžeš prečítať v Peťkinom článku, ktorý nájdeš, keď klikneš na
https://ultrabezeckezapisky.blogspot.com,
ja sa tu podelím čisto len o moje leštenie ega a bežeckej formy :D )
Však jasné! Aká iná mohla byť odpoveď izolovanej matky od plotny (poznámka: plotna sa rovná sporák), ktorá už vyše ¼ roka poriadne nebehá, netrénuje, nemá formu a ani vlastné trailové paličky. Na začiatku ostaneš trošku zaskočená, že 49k. Prečo 49k, v duchu sa opýtaš. Veď keď už máš dať 49k, tak ten 1k do 50tky sa aj doplazíš. Opravíš detaily výzvy a potom si dva týždne v hlave miešaš pocity, emócie a realitu a nevieš sa rozhodnúť, či fakt ideš, či nejdeš, idzeš, nejdzeš, vládzeš, nevládzeš, dáš to, nedáš to... Tu v tomto momente pridáš 1ks frajera, ktorý ťa stopne v úvahách a úplne s kľudom Angličana povie: „A čo by si to nedala? Normálne to dáš a vybavená vec.“ A ty teraz, keď už máš po, rozmýšľaš, že či ti fakt tak bezhranične verí, alebo cítil šancu sa ťa zbaviť. Proste ťa len tak pošle bez prípravy, v zime, snehu, na 50k ultra do hôr v neistých podmienkach. To sa človek trošku zamyslí, o čo mu vlastne šlo... Aby som neodbočovala veľmi od témy, proste sa to tak všetko nakumuluje, nakombinuje a namieša, že sa zrazu dohodne a ideš.
Čaro úspechu je nepodceniť prípravu. Operieš všetko funkčné prádlo, objednáš gély, vyklepeš zaschnuté blato z S/labov a oslovíš 1ks kamošky, ktorá má trailové paličky navyše, aby ťa vo štvrtok zasvätila do čarov paličkovania, nech sa v sobotu môžeš predviesť v plnej kráse. A vývar. Musíš uvariť mega ultra intergalaktický lifesaving kurací vývar s ryžovými rezancami. Nakoniec prídeš na to, že sa najviac bojíš toho, aby si ráno nezaspala, lebo taký výbeh o 6.00 nie je pre každého. (Poznámka: Samozrejme, že som ráno štandardne meškala, prepáč Peťka, intenzívne pracujem na tejto mojej jedinej slabosti.)
Na zvládnutie úplne prvého ULTRAtrailu je najlepšie, keď nemáš ani šajnu kadiaľ pôjdeš, ako dlho pôjdeš, ale máš motiváciu. Vtedy vieš, že to musíš odbehnúť, lebo už máš napísaný status v hlave a výraz ULTRAgalaktická sa ti páčia oveľa viac ako INTERgalaktická, lebo ten je už tak trošku v tvojej komunite otrepaný. Začneš bežať. Najskôr bežíš Z Liptovského Jána smerom na Liptovský Hrádok, potom zabočíš doprava a si úplne fascinovaná okolím, neveríš, aká dlhá tá Liptovská Porúbka je, čím vlastne ani nevieš, že už máš prvú 10tku za sebou a tu zrazu, na konci dediny za zákrutou opäť prichádza na rad 1ks frajera, ktorý tam stojí pri odparkovanej dodávke, lebo si je istý, že si sa priveľmi obliekla a potrebuješ zhodiť minimálne jednu vrstvu, aby si sa neuvarila. (Poznámka: A toto mi robí stále. Tu sa znedazdajky zjaví, tam sa zjaví, pomôže, zachráni... Taký môj osobný Avenger 😊 )
Takže už si tip top ULTRA aklimatizovaná, môže začať prvé väčšie stúpanie. Tento prvý kus cesty ti dopraje tvoje úplne prvé ULTRA zážitky v podobe pohľadu na medvedie stopy, čerstvé medvedie hovno a dva husté zbehy, ktoré máš nakukané od Kiliana z youtubu. Prvý zbeh sa úplne symbolicky volá Trail Smrekovica. Zbehy máš rada, tie ti vždy išli, v kútiku duše sa tešíš, ako budeš svišťať dole svahom slobodná ako vták. Realita: Tempom starej matere sa predieraš pomedzi popadané stromy, ktoré by si asi mala aj pootáčať, lebo na jednom bude isto tá červená značka, po ktorej by si mala ísť a ty dúfaš, že nezídeš v Brezne, keď chceš ísť späť do Liptovského Jána. Druhý hustý zbeh začne vtedy, keď sa konečne zošmykneš zo Smrekovice a za riťou ti zreve medveď. Vyskočí ti tep, automaticky zrýchliš, zrazu začneš veriť v Boha a modliť sa, aby si neumrela v prvej tretine svojho premiérového ultra. To by asi nahnevalo každého. A v tom zrazu nechápeš, ako ťa nemohlo napadnúť, že nad Porúbkou by mohli byť medvede, keď tie sa tu bežne prechádzajú aj po dedine. Najvyšší čas, aby sa po tvojom prvom enviroprojekte „Každej líške reflexnú pásku!“ uviedol do praxe druhý: „Nauč medveďa zosynchronizovať hodinky s mobilom!“ Kontrola hodiniek:18/50k done.
Druhá tretina a prvý hustý kopec s mega výhľadmi a konečne prvým rozprávkovým trailovým pobehaním z Javorovice smerom k Poludnici vystrieda krátka filozofická debata na tému „Bežíme stále po chodníku, alebo sme už úplne mimo?“ Keďže máš so sebou pribalenú pokročilú ultrabežkársku kamošku a netušíš kadiaľ by si mala bežať, berieš túto otázku ako jej zdvorilostnú ponuku na debatu, keďže konečne si rozdýchala ten výšľap a dokysličil sa ti mozog. Zbehneš dole z Kúpeľa, vybehneš v Iľanovskej, kde to už poznáš a tu ti zase spraví pekné videjko tvoj frajer, ktorý ti beží oproti, aby si si doplnila vodu do fľašky. To ešte netušíš, že tu začína tvoj pravý ultra hard core.
Zo života vieš, že kopec je buď strmý, alebo dlhý. Tento bol aj strmý, aj dlhý, aj nekonečný, aj všetko. Proste na 30k narazíš na pani krízu a ty už z rozprávania iných vieš, že to začne pomaly bolieť. Realita: Nezačalo to pomaly. Oni ťa tie nohy začnú bolieť hneď bez varovania a bolia ťa aj ruky, lebo si z trailových paličiek, ktoré ti na začiatku pripadali úplne zbytočné, spravíš barle a ako postihnutý veterán traverzuješ hore tým nekonečným kopcom. Kúsoček rovinky sa pred tebou objaví, tešíš sa, že predýchaš, oddýchneš, a čo urobí tvoja pokročilá ultrabežkárska kamoška? Začne bežať. A ty, keďže nemáš ani šajnu kadiaľ máš ísť, sa radšej rozbehneš za ňou. V nádeji sa dotlačíš gélom šampiónov a nič. Stále nevládzeš, trápiš sa a fučíš, keď tu zrazu spoza husté stromy, začne sa predierať slniečko a ty zmobilizuješ všetky sily, lebo vieš, že si už o chvíľu na vrchole. A takto ťa to slnko oserie ešte asi 5x, kým sa konečne v pote tváre na ten vrchol dodriapeš. (Poznámka: Tejto časti behu je nižšie venované aj videjko s hlbokým ponaučením pre budúce generácie ultra začiatočníkov.) A keď zistíš, že na tú porazenú Demänovskú horu, kde si ty skoro umrela, chodia rodinky s malými deťmi na víkendové prechádzočky, nevieš, či sa máš smiať, alebo plakať. No, ale si hore. Predýchaš, preješ si, zapiješ, preglgneš, prebrodíš sa snehom miestami vyše kolien a konečne sa rozbehneš dole. Vlastne nerozbehneš. Cítiš sa ako taká gulička. Hore každou hupkou sa vytiahneš pomocou palíc a dole sa len tak pustíš na voľnobeh. Keďže máš ešte stále zopár kíl navyše, ten voľnobeh celkom funguje. A takýmto elegantným ťahavo-spúšťacím štýlom zbehneš skoro celú Demänovskú horu až do ATCčka, kde ťa už opäť čaká tvoj frajer aj s polievkou a suchými ponožkami. Tešíš sa. 38/50k done.
Grand finále. Že tvoja kondička je asi ešte stále úplne niekde v riti a nikto od teba hustý finiš neočakáva zistíš, keď sa tvoj frajer rozhodne, že kým si ty doťapkáš tých posledných „trápnych“ 12k so smiešnym prevýšením niekoľkých metrov, on sa stihne z Demänovskej doliny presunúť autom do Jána a ešte si aj odbehne svoj 25k fartlek. Peťka je presvedčená, že je taký skvelý bežec, ale ty sa opäť v hlave vraciaš k tomu, že je naozaj buď Avenger, alebo vôbec nepočítal s tým, že by si to v zdraví prežila a dopracovala sa až do tohto bodu. Napriek tomu si ďalej pokojne sedíš v tej dodávke, sŕkaš horúcu polievku, cítiš sa pri sile a aj sa tešíš na ten hustý finiš, ktorý je vlastne už skoro po rovine, keď ťa opäť realita zaskočí nepripravenú. Horko-ťažko zostúpiš z auta, chceš sa rozbehnúť a rozmýšľaš, aké by to bolo super, kebyže stojíš hore na kopci a dakto do teba strčí, aby si sa zase mohla rozkotúľať ako tá gulička.
Posledných 12k sa nesie v znamení blata. Veľa blata a v závere turbo mega blata preloženého tvrdým asfaltom počas cca 2k záverečného finišu. V hlave si tento beh symbolicky pomenuješ „Po šušky v snehu, po členky v blate“ a celý čas sa opäť modlíš, aby ti nezdochli hodinky skôr, ako ti zapípa 50k, lebo toto by bola tvoja životná tragédia, ktorú by si možno ani nerozchodila. Aj máš pocit, že bežíš celkom rýchlo, len tie údaje na hodinkách sa voľajako s tvojimi pocitmi nestotožňujú. A tak len okrajom očka nenápadne pozrieš, či to pípnutie bol ďalší kilometer, alebo posledný vzdych tvojej skapatej baterky. Takto máš zamestnanú hlavu, ešte sa stihneš aj pokochať krásnym západom slnka za chrbtom, keď ti to zrazu pípne a ty tam vidíš tú 50tku a si úplne mega sebecky pyšná a šťastná a hrdá a veselá a aj by si si poskočila, vlastne si aj v hlave radostne podskočíš, len fyzicky sa ti už nedá, tak si aspoň skromne od srdca zakričíš „Tak ja som to dala! Som ULTRAgalaktickáá!“ a najviac zo všetkého sa tešíš, ako si konečne sadneš a vyzuješ botasky.
Ale je to tam! 50/50k DONE!
 | ||
| Pyšná ja |
 |
| A tie čungy zbrýzgané |
Komentáre
Zverejnenie komentára