SummerUltra

Ultra ego neľúbi Ani presne neviem kedy a ako sa to stalo, ale určite viem, že pred Peťkou nesmieš žiadny sen o ultra behu povedať len tak. Čo vyslovíš, to sa mihnutím oka zhmotí do konkrétneho dátumu a môžu aj traktory padať, proste sa ide a bodka. A takto nejako sa mi stala hrebeňovka z Telgártu na Čertovicu. Teda konkrétne 1/2 Nízkotatranskej stíhačky, ktorú sme si chceli prebehnúť nesúťažne, len tak, pre radosť. Z Telgártu do Šumiaca, potom hore na Hoľu a šup ho do cieľa, čo v preklade znamená 49km dlhej a cez 2600m prevýšenej slovenskej nádhery v priamom prenose. Predpoveď počasia v ten deň síce nič moc, ale keď si raz deti na nedeľu zariadiš, proste nešpekuluješ a ideš. Povzbudená stále nespracovanými emóciami z SNPčky a odhodlaná prekonávať samú seba som samozrejme hneď ráno zaspala. Rýchlo som sa dala dokopy a už trielila po Peťku. V aute som si len tak skromne prebehla, či mám všetko, čo potrebujem a v duchu som sa spoliehala na môjho ultra frajera, s ktorým sme mali zraz na Čertovici, aby nás elegantne odviezol do Telgártu a po dobehu sme mali moje auto ready to take us home. Ranné vstávanie ma proste zabíja. V tomto prípade asi chvalabohu, lebo keď som sa prebrala a začala 100% vnímať okolie, boli sme už na Kráľovej Holi, takže síce celé to hrmenie a dunenie ku mne doliehalo celou cestou hore, ale jeho váhu som si prvýkrát uvedomila, až keď začalo popŕchať a v tej hmle sa mi stratil aj vysielač, pod ktorým som stála :D Ešteže bola so mnou Peťka, na Facebooku známa ako Troška Bežká, čím úplne zavádza široké spektrum svojich followerov, lebo vôbec nebehá len trošku. Napriklad u mňa je zaradená v kategórii ultragalaktická. Tá behá ultra bomby. A má o tom aj fajný blog. Ona píše o behačkách, môžte, porovnať tu: https://ultrabezeckezapisky.blogspot.com. Ja o pocitoch, lebo sa zatiaľ len tak poskromne snažím bežať dlho a ultra, takže keď do mňa cestou hádzala slová ako kufrovať, futrovať, sušiť, nemohla som s ňou nesúhlasiť a tak len uznanlivo pokyvkávať hlavou na znak súhlasu a tajne dúfať, že význam daného signálu hádam odkukám z jej správania. Na hrebeň som sa aj napriek počasiu tešila. Keď som tam bola pred dvoma týždňami s mojíma chlapcáma v rámci ich SNPčky, krásne výhľady sme chvíľami mali. Len som si ich nestihla užiť, lebo každé, čo i len sekundové zdržanie ma stálo mega síl, aby som ich následne dobehla. Teraz času by aj bolo, ale výhľady 0 bodov. Mordor vpravo, Mordor vľavo, nad nami kus lepšie. Nič to však nemenilo na fakte, že hrebeňový trailík bol maximálne podľa môjho gusta. Mäkko pod nohami, nikde nikoho, počasie také akurátne na beh keby nehrmelo a nepršalo :D Keď sme prebiehali Orlovú, strach z prichádzajúcej búrky som zahnala myšlienkami na neďalekú Andrejcovú a čerstvo načapovanú kofolu. Čaro tejto útulne som objavila len nedávno a dnes tam bežím štvrtýkrát v priebehu mesiaca. Darmo, nikde nechutí kofola lepšie, ako práve tu. A ako to štandardne na mojich dlhých behoch býva, na Andrejcovej ma čakala obrovská charizma s už načapovanými kofolami na stole, o ktoré sa postaral kto iný, ako môj ultra frajer. (Vďaka všetkým ITčkárom, ktorí sa postarali o garminovský LiveTrack) Som presvedčená, že tie párky, čo si akože objednal pre seba, boli pre istotu pre mňa. Ale keďže som sa rozhodla skúsiť vegansku stravu, pyšne som odmietla, aj keď by veru v žalúdku miesta na ne bolo. A tu sa plynulo od romantiky na Andrejcovej dostávame ku komplikácii číslo jeden. Proste som si zabalila málo jedla. Žalostne málo jedla. Vlastne som si to jedlo zabudla zabaliť v tom rannom zhone, čo som však v tomto momente ešte netušila a zistila som to až niekde za Vápenicou. Mimochodom, kto tam bol, tak vie, že Vápenica vie potrápiť aj z hora, aj z dola. Takže mi za týmto čarovným kopcom, niekde tesne za Priehybou, hore kopcom začalo dochádzať síl a vlastne aj stravy. Akože človek by teraz štandardne očakával odstavec o tom, ako ma opäť úplne intergalakticky zachránil môj avangerovský frajer, ale ten to proste na Priehybu nestihol, lebo si úplne sebecky išiel odbehnúť svoj tréning. (ŽARTUJEM! Jasné, že zbehol z Andrejcovej do Pohorelej, odtiaľ sa presunul autom asi do Heľpy a bežal nám do sedla oproti, len sme boli s Peťkou mega rýchle, keďže sme sa báli búrky, tak sme sa proste minuli.) No, a tu začal môj vnútorný ultraboj a od tohto momentu sa mi vryla do pamäti úplne nová jednotka nekonečna a to jedna Ramža! Som myslela, že bežíme 3 roky a táto útulňa reálne ani neexistuje. Navyše bežíme všetkým možným, len nie príjemným trailovým chodníkom. Buď je príliš úzky, abo strmý, abo šmykľavý, abo zarastený a sme mokré až pod pazuchy, aj keď už pol dňa neprší, k tomu je to šmykľavé, blatové, zarúbané, pováľané, proste hocijaké, len nie fajné na behanie. Tak sa zmierim s tým, že som od Orlovej vkuse mokrá, navyše ošľahaná konármi, riť mám zošúchanú z toho, ako preliezam tie polomy (Peťka sa má, tá ich zvládne so svojou nížkou podliesť), takže ma vôbec neprekvapí, keď zakopnem tak, že letím bezhlavo vpred a kebyže sa nezachytím o strom, tak ma pozbierajú až v Jarabej a tej Ramže sa ani nedožijem. Akurát ľudí pribúda a všetci chcú na Ramžu, čo mi vlieva nádej, že to miesto tam niekde reálne naozaj je. Konečne sa vyčasilo a mali sme aj zo 2-3 pekné výhľady. Peťka ma zachránila dákym gélom a už si odchlipkávam aj z jej vody, lebo svoju som si samozrejme vypila a tú, čo som mala mať "pre istotu" vzadu vo veste, som tam proste nemala. Som sa pomaly začala už aj opúšťať a zmierovať s myšlienkou, že z tohto začarovaného bludného kruhu nikam nedôjdeme a tí ľudia boli čistá fatamorgána, keď tu zrazu konečne Ramža! Ani neviem ako vyzerá, bo sme prebehli len tak popri. Taká som bola na ňu naštvaná, že som ju nechcela ani vidieť. Podľa tabule je to na Čertovicu už len kúsok! Trápnych 7km a máme to! Trt makový! Zase kriaky, nekonečné, úzke, kľukaté cestičky a dusno. Aspoň tu už nemáme kde zablúdiť a niekde sa tu dokonca nachádza aj dáka studnička. Tú sme samozrejme minuli a keď nevládzem, tak sa proste nevraciam. Chyba. Peťka je stále pri sile, tak mi zľahla odbehla a ja riešim komplikáciu č.2: Dať si hroznový cukor, nech ma kus potiahne a riskovať, že budem smädná ako ťava, lebo nemám vodu a momentálne ani Peťku, alebo zabojovať o hlade? Vtom ma oplieskal ďalší mokrý konár, čo mi kupodivu bolo normálne príjemné a tá voda mi obnovila moje zvädnuté receptory vnemu, tak som si hneď drisla ten cukor, bo smädná som bola aj tak. Už som ho však požula toľko, že som začala mať strach, aby som sa z neho nepototo, čo by asi môjmu dehydratovanému organizmu veľmi nepomohlo. A nach! Dám si teda ešte jeden cukor a trápim sa ďalej. Vrátiť sa nedá, je to predsa kus ďaleko, zložiť sa a zostať tu tiež nič nevyrieši, tak narvem do seba aj ten posledný kus cukru, pustím si motivačnú muzičku a šlapem. Vyšlapem, zbehnem do sedla, kde ma čaká vysmiata Peťka, potom dole po ceste a tam už niekde medzi stromami vidím presvitať bielu dodávku nádeje. Poskočí mi srdco, bo Martinovi to zase nedalo a čaká nás tam dole. A určite už chladí kolu a má aj banány, aj horkú čokoládu a hlavne dobrú náladu. Doťapkáme teda dole a ja celá požutá kukám na ten kopec oproti a neviem si predstaviť, že by som mala prebehúť cez cestu a pokračovať ďalej až na Donovaly. Peťka hej, tá je pri sile, tá to mala dnes so mnou ako takú ľahšiu, dlhšiu turistiku. Vyzujem totálne premočené botasky, zhodím mokré veci, preoblečiem sa do suchého, doplním cukry kolou a banánom, ktoré následne preložím hranolkami a kofolou v neďalekej reštike a už sa mi ten kopec oproti nezdá až taký nereálny a možno, keby som sa lepšie zastravovala, tak by som... Bla bla bla, také tie štandardné kydy a výhovorky. Proste som nevládala. A basta! Aj také sa normálne stáva. Hádam budem vládať viac o týždeň v Turci.